Nevedela som, že viem behať (Keňa mi „otvorila“ oči …) – SÚŤAŽ

ENY kolaž

Odlietame nečakane a narýchlo do Kene –  osud to tak zariadil. Za šumu mora sa nám nohy zabárajú do kenského piesku. Bežím za dcérou so slovami: „Ale ja neviem behať …“ a morský vánok mi prináša jej slová: „MAMI, VEĎ TY BEHÁŠ CELKOM DOBRE.“ Táto veta, ktorú dcéra vyslovila rozhodla o mojej budúcej „bežeckej kariére“.

Slnečné jazeráPo návrate z Kene som sa prihlásila na najbližší beh, ktorým bol Národný beh Devín-Bratislava. „Ja odpadnem Ty ideš behať Devín-Bratislava?“ – napísala dcéra, keď som jej zaslala potvrdenú prihlášku. Áno idem. Celé okolie malo šoky, že to nemôžem bez tréningu, ale nemala som čas trénovať, nakoľko beh sa konal pár dní po návrate z Kene. Po dobehnutí do cieľa som šla za dcérou a synovcom, ktorí sa behu tiež zúčastnili. Pozerali na mňa ako na zjavenie so slovami: „A Ty tu čo robíš?“ Očakávali, že sa objavím oveľa neskôr a absolútne mi neverili, že som to odbehla. Už ma prestalo baviť opakovať im, že sa mi bežalo v pohode a tak vravím: „No dobre priznávam, že som sa časť trate zviezla.“ A synovec na to: „No šak jasné, veď takto nevyzerá niekto, kto odbehne 11 km.“ Takže takúto moju „nevinnú lož“, ku ktorej ma donútili mi uverili. O chvíľku mi prišla SMS-ka s časom 1:16:37 a tak neveriacky krútili hlavami, že to je veľmi slušný čas na to, že je to môj prvý beh a napokon uverili, že sa žiadne skracovanie trate nekonalo. Po odbehnutí môjho prvého behu sa môj život rozdelil na dve polovičky – „NA BEH A NA VŠETKO OSTATNÉ“.

Vraví sa, že náhody neexistujú a ja sa stále presviedčam, že je to pravda, nakoľko môj „bežecký osud“ krásne do seba zapadá. Ani to nebola náhoda, že som práve v Keni zistila, že viem behať. Videli ste kenských bežcov v „akcii?“ Je to fantázia. Na 9. ročníku ČSOB sme na veľkoplošnej obrazovke sledovali ako bežec z Kene Joel Maina Mwangy dobieha do cieľa. Časom 2:18:22 prekonal minuloročný maratónsky rekord o 11 sekúnd. Okrem iných ocenení dostáva aj „OBROVITÁNSKY SKLENENÝ BIRELL POHÁR“ plný piva. Ja som sa do toho pohára „zamilovala“.  Vedela som, že nemám šancu vyhrať ho, ale napriek tomu som po ňom zatúžila. Chcela som sa z neho aspoň napiť, ale nemala som odvahu poprosiť o hlt a tak odchádzam, keď vtom počujem hlas: „Chceš sa napiť?“ „Áno“ – odpovedám a pijem z pohára, ktorý ma očaril. A „tajomný hlas“ mi vraví:  „Ja Ti ten pohár môžem darovať“. Môj sen vlastniť BIRELL POHÁR sa stáva skutočnosťou. Po návrate domov kladiem pohár na skrinku a celým okolím sa šíri tá obrovská kenská bežecká energia. Získanie „kenského“ Birell poháru ma inšpirovalo k písaniu dojmov z behov, pretože to sa nedalo nenapísať.

Nikdy v živote by ma nenapadlo, že by som si mohla odbehnúť polmaratón. A zrazu sa prihlasujem na Maratón mieru v Košiciach, ktorého sa neviemKenania víťazi 2 dočkať. Trénujem len cez víkendy a to účasťou na rôznych behoch. Vyplnenie registrácie mi dá dosť zabrať a tak poverujem synovca, aby ma zaregistroval na štafetový polmaratón do Budapešti. O pár dní sa informujem, či všetko vybavil. Podozrivé mi bolo, že uhradil vyššiu sumu.  Záhadne sa usmieva a vraví: „Ja som každú z vás prihlásil na celý polmaratón.“ Myslela som, že si robí srandičky, ale nakoniec vysvitlo, že je to tak. Skoro ma trafil infarkt, veď vôbec nemám natrénované, ako môžem ísť bežať do Budapešti, kde je limit 2:30. No osud sa už nemohol na to pozerať ako sa neviem dočkať môjho prvého polmaratónu a tak to zariadil, že nejakým „záhadným“ omylom sa synovec pomýlil. Napokon ani Budapešť nebola mestom môjho prvého polmaratónu. Zisťujem, že dňa 23.8. 2014 sa koná ČACHTICKÝ POLMARATÓN, na ktorý sa prihlasujem s tým, že už mi je všetko jedno, pobežím si a uvidím ako to zvládnem.

Pospolitý čachtický ľud ma pozná, nakoľko som sa 2 roky po sebe zúčastnila akcie „BÁTHORYČKINA KVAPKA KRVI“ a naša krv tiekla „potokom“. Prvý ročník bol spojený so súťažou „O najbrutálnejšiu obeť Alžbety Báthory“. Ja so sestrou-dvojčaťom Libušou a s čokoládovou labradorkou – terapeutkou Brijkou sme mali masku – „Siamské dvojičky na svadobnej ceste, ich pes terapeut a bábätko“. Boli sme v jedných svadobných šatách  (náš oco ich podľa mojich inštrukcií ušil pár dní pred akciou). Napokon sme súťaž vyhrali. Naša bežecká kamoška Barborka pri spoločnom darovaní krvi nazvala našu krv „Bežecká exkluzívna krv“. Ja vravím, že nie je to síce vedecky dokázané, ale behom krv získava na kvalite. A tak: „ Behajte a darujte krv“. Som rada, že práve v Čachticiach si bežím môj prvý polmaratón. Ľudia ma oslovujú: „Jéj však my vás poznáme.“ V Čachticiach som sa „preslávila“ darovaním krvi a ako „najbrutálnejšia obeť“ Alžbety Báthory. Bežím si môj prvý polmaratón krásnym prostredím pod Čachtickým hradom. Takým dobrým zvykom býva, že poslednú bežkyňu doprevádzajú usporiadatelia a tak mám spoločnosť. Tesne pred cieľom ma usporiadateľ „potešil“ slovami: „Už máte do cieľa len 2 km, to zvládnete, ale poviem Vám pravdu, keď som Vás zbadal na štarte, tak som tomu veru moc neveril, že dobehnete.“  Milé od neho, úprimnosť nadovšetko. Asi by som mala ísť na plastiku, aby som vyzerala mladšie. Dobieham do cieľa s presvedčením, že odteraz je polmaratón mojou srdcovou záležitosťou na prvom mieste. S časom 2:45:40 som si odbehla môj prvý polmaratón. Cítim sa nesmierne šťastná. Vravím si, že polmaratón v Budapešti určite zvládnem, nakoľko je to po rovine za účasti 13500 polmaratóncov, ktorí ma budú „ťahať“. Ale naozaj sa mi to podarí pod 2:30?

Pred polmaratónom v Budapešti som dňa 1.9.2014 absolvovala NAJSMUTNEJŠÍ BEH môjho života s názvom MRAZNICKÉ CHODNIČKY v Častej na 8400 m. Lesný beh som venovala čokoládovej labradorke-terapeutke Brijke, ktorá deň pred behom skonala v mojom náručí. Bežala som cez slzy a celý čas som myslela na čokoládové šteniatko, ktoré mi dcéra pred 10-timi rokmi darovala. Zrazu sa  predo mnou objavil cieľ. Nechápala som, ako môžem byť v cieli, keď som len pred chvíľkou začala bežať? Akoby sa zastavil čas, tento beh mi prešiel veľmi rýchlo. Minulý rok si Brijka s mojou sestrou odbehla 3 behy. Sestra sa tešila, že s Brijkou pobeží aj o rok. Ale Brijka dňa 31.8.2014 dobehla svoj posledný beh – „dobehla do cieľa” – odkiaľ niet návratu.

Vianoce sú ešte ďaleko, ale ja už v predstihu darujem dcére s rodinkou taký „nehmotný darček“ – pobyt v Budapešti v čase môjho behu, aby som mala rodinný fan-club. Ide mi fandiť aj môj „NAJKRAJŠÍ VIANOČNÝ DARČEK“, ktorý mi dala moja dcéra 24.12.2013, keď priviedla na svet moje prvé vnúčatko Emku. Medzi jej prvé slová, ktoré vyslovila bolo: „Moja babinka Sonka behá polmaratón.“ Do svojej náruče nás víta Budapešť, nádherné mesto svojimi kultúrnymi pamiatkami, množstvom termálnych kúpeľov a svojou nezabudnuteľnou bežeckou atmosférou. Strácam sa v 13500-vom dave bežcov zo 70-tich krajín sveta. Som na 10-tom km, pozerám na hodinky a zisťujem, že ak takto pobežím naďalej, tak to nezvládam a tak zrýchľujem. Po pár  metroch  spomaľujem, pretože nechcem skolabovať ako niektorí bežci, ktorých kriesia pri trati. Zároveň si uvedomujem, že som z času zabudla odpočítať tých 8-9 minút, čo som neskôr štartovala. Taký obrovský balvan mi spadol zo srdca, že to zatriaslo okolím a bežci v mojej blízkosti „zabalancovali“. Užívam si tú fantastickú atmosféru v dave bežcov. Dobieham do cieľa a na svetelnej tabuli vidím čas 2:38 aj nejaké sekundy. Nestihla som to. Obrovské sklamanie. Ako je to možné? Našťastie sklamanie trvalo len pár sekúnd, kým som si znovu uvedomila, že musím z času, ktorý som videla na tabuli odrátať 8-9 minút. Preberám medailu, ktorú odnášam organizátorom, aby mi na ňu vyryli čas dobehu. Tie minúty čakania sú nekonečné. Budem mať čas pod 2:30? Napokon preberám medailu, na ktorej čítam čas 2:28:01. Zalialo ma neskutočné šťastie. A aj kvôli takýmto okamihom je úžasné behať.

Na polmaratón do Košíc dňa 5.10.2014 odchádzam krivkajúc, nakoľko som si „pretrénovala“ nohu na bežiacom páse. Neviem či to odbehnem, ale staviam sa na štart a snažím sa pravým členkom podľa možnosti nehýbať. „Ak budú bolesti neznesiteľné, tak to  ukončím“, vravím si. Ale noha bolí v rámci „normy“ a tak si užívam košickú bežeckú atmosféru. Pomalšie sa už behať ani nedá. Dobieham do cieľa s „rekordným“ časom 3:08:56. Ale napriek tomu som nesmierne šťastná, že som beh absolvovala. Po dobehnutí sa hneď premiestňujem k vyhlasovaniu výsledkov. Celé ovzdušie je nabité tou výhernou atmosférou, ktorú mám neskutočne rada. Dávam sa do reči s bežkyňou, ktorá tiež sleduje vyhlasovanie. Je to Evka Seidlová – držiteľka najviac odbehnutých  maratónov na Slovensku. Môj bežecký osud mi ju dal do cesty. Vraví sa: „S KÝM SA STRETÁVATE, TAKÝM SA STÁVATE“ a ja sa v poslednej dobe stretávam s najlepšími bežcami sveta. Určite to bude mať dopad na moje bežecké výsledky.

Ak by sa ma niekto spýtal čo považujem za svoje „NAJVÄČŠIE BEŽECKÉ BLÁZNOVSTVO“, tak odpoviem, že: „ÚČASŤ NA POLMARATÓNE NA MALTE“ dňa 9.11.2014. V podstate na tom nič nie je ak si ide nejaký bežec behať do sveta, ale keď sa ten bežec volá Soňa Macejáková, narodená 9.3.1956, ktorá si svoj prvý polmaratón odbehla v auguste 2014 a ovláda „len“ dve „svetové“ reči –slovenčinu a slovensko-posunkovú reč – „rukami-nohami“ a napriek tomu sa vyberie do sveta úplne sama, tak to je už na zamyslenie. Okolie nechápalo prečo si idem úplne sama odbehnúť polmaratón až na Maltu a ja sa s odstupom času na moju účasť  pozerám s rešpektom. Štart začínal v mestečku Zurieq cez 7 maltských mestečiek  znovu do Zurieq. Šanca nezablúdiť na takejto bežeckej trati je v mojom prípade nulová. Na Maltskom polmaratóne som zažila „najstrašnejší“ pocit čo to je, keď zablúdite a neviete kudy-kam. Neprajem to žiadnemu bežcovi. Prvých 6 km som bežala na osobák. A potom prišla moja „NAJVÄČŠIA BEŽECKÁ KATASTROFA“ – zablúdenie na bežeckej trati. Ešte teraz mám zimomriavky, keď si spomeniem, ako som prosila maltské ženičky o pomoc. Napokon dobieham do ciela s hrôzou v očiach, či stíham limit, ktorý bol 3 hodiny. Môj bežecký osud mi prial a od katastrofy ma delila len 1 minúta 36 sekúnd. Asi 4 km som odbehla navyše, ale limit dobehu som stihla. Dostávam nádhernú medailu. Zalial ma pocit neskutočného šťastia. Na mini námestíčku pred kostolíkom prebieha vyhlasovanie výsledkov. Zaznieva moje meno a ja si preberám od organizátorov nádherný sklenený tanierik farby dúhy s nápisom „1st Place Female Over 55 yrs. Category Express Trailers Zurrieq Half Marathon 9 th November 2014 – v mojom preklade:  „1. miesto – „Najrýchlejšia žena sveta“  v kategórií ženy nad 55 rokov v odbehnutí polmaratónu na Malte. Pocity, ktoré som prežívala mi nikto nezoberie. Bolo to úžasné. Cítila som sa NAJŠŤASTNEJŠOU ŽENOU SVETA. A aj to sú okamihy kvôli ktorým sa oplatí behať.

BRIJKANa internete sa dočítate: „Pri nástupe na autobus predo mnou stojí jedna stará 60 ročná pani s kovbojským klobúkom na hlave. Kupuje si lístok do dediny, do ktorej chodí autobus len 3 x za deň. Zhodou okolností do tejto dediny na konci sveta smerujem aj ja. Neodolám pokušeniu a tejto zaujímavej staršej žene pozriem na nohy. V bežeckom úbore vidím štíhle vyšportované nohy, ktoré som si ihneď zamiloval. Okamžite ako som nasadol do autobusu som sa Soni prihovoril a zoznámil sa s ňou. Len ťažko som dokázal pochopiť, že prichádza sem až z Bratislavy.“ Tak ľudí čo nevedeli pochopiť, že cestujem na „koniec sveta“ odbehnúť si Čečehovský polmaratón bolo viacero. Cesta z Bratislavy do Čečehova trvá 12,5 hodín. Je to bláznovstvo cestovať do Čečehova? Ja som to tak nebrala. Jednoducho som si „musela“ odbehnúť nejaký polmaratón a bolo mi jedno kde sa práve koná. Mojou motiváciou bol „darček“ pre 10-ty ročník ČSOB, na ktorom som si chcela odbehnúť môj 10-ty polmaratón. Samozrejme, že všetci „Čečehovania“ boli na nohách. „To čo sa deje? To z Bratislavy príde nejaká bežkyňa? A to prečo?“ Úžas v očiach: „Vy ste tá z Bratislavy?“ Svojim dobehom do cieľa som uzavrela preteky a mohlo sa začať s vyhlasovaním výsledkov. Skok na bedničku sa síce nekonal, ale mala som úžasný pocit, že mám za sebou 9-ty polmaratón. Pri odchode mi starosta Čečehova daroval krásny, pre mňa veľmi vzácny hlinený tanierik s bežcom a názvom: „ČEČEHOVSKÝ POLMARATÓN ROK 2015“ a poznamenal, že sa teší, že prídem aj na budúci rok.

Dňa 29.3.2015 výstrel z „pištolky“ oznamuje štart Renault polmaratónu. Je to môj 10-ty polmaratón – DARČEK K 10. ČSOB MARATÓNU. Bežím si uličkami Bratislavy a zisťujem, že sa mi darí predbiehať mojich spolubežcov. A vtom ma predbieha auto s kamerou a ja bežím a kamera „kameruje“ priamo na mňa – „prežívam“ pár sekúnd slávy, kým príde ten okamih „pravdy“ a rázny príkaz: . „Bežte na bok, idú víťazi …“ Tak sa „odsúvam“ na bok, obzerám sa a vidím ako ma predbiehajú dvaja Keňania a tento okamih priniesla televízia v priamom prenose miliónom divákov. Je to také niekoľko sekundové „zábavné videjko“, kde ma Kenskí víťazi skoro zvalcovali so zemou. V najbližších dňoch mi moji bežeckí fanúšikovia oznamovali ako sa vytešovali, že ma videli v telke a zabávali sa na tom. Môj čas dobehu je 02:30:25. Škoda tých pár sekúnd, ktoré ma delili od času pod 2:30. V podstate o nič nejde, ale rada by som konečne prekonala osobák z Budapešti.

Jedného dňa mi volá dcéra, či mi môže priniesť na pár dní svojho havina. Súhlasím a tak 2. mája 2015 prijímam do svojho príbytku štvornohého chlpáčika. Dcéra má už dlhší čas obrovské alergické problémy a lekári jej nevedia pomôcť. A tak sa zbavuje tisíc ročného klavíru, všetkých kvetov, vymieňa matrace za protialergické a napokon putuje z bytu aj najväčší zdroj alergie šesťročná elegantná weimarka Eny. Zdravotný stav dcéry sa hneď lepší, ale pri každom stretnutí s Eny sa alergia znovu objavuje. A tak zostáva Eny u mňa naveky. Hneď v prvý deň dostáva bežecký postroj NON-STOP-dogwear a začína jej „psia bežecká kariéra“. Nasleduje séria nádherných 10-tich behov. Eny si spolu so mnou vyskočila na „bedničku“ 6x. A z fotografií je vidieť, že ju to baví a pózuje pred fotoobjektívmi svojim „psím úsmevom“. „Beh so psom“ je bežecká kategória, ktorá mi učarovala. Je to úžasné rozbehnúť sa do náruče „lesných víl“, užívať si nádheru slovenských lesov, obliecť sa do bežeckého NON-STOP-dogwearského „oblečka“, vystrojiť Eny – bežecký postroj plus kenský obojček ladiaci s mojimi kenskými náramkami, ktoré som si kúpila v Keni, kde slová dcéry: „Mami, veď Ty beháš celkom dobre“, rozhodli, že som začala behať.

V októbri si idem odbehnúť TERCHOVSKÝ POLMARATÓN a tak na internete zisťujem ubytovanie. Vtom mi prichádza správa – pozvanie od FB-psíčkarskej priateľky na STRETNUTIE MILOVNÍKOV ZVIERAT, jéj aká náhoda – a po prečítaní dátumu stretnutia neverím vlastným očiam –  je to práve v čase môjho polmaratónu. Je to náhoda? Vraví sa, že náhody neexistujú, že ľudia, ktorí sa majú stretnúť sa stretnú. A tu bol dôkaz, že to funguje. Znovu osud zariadil, aby som spoznala spriaznené duše, ľudí, ktorí majú v „dočaske“ nechcené psíky,  ktoré čakajú na milujúcu rodinu, ľudí rovnakej krvnej skupiny, „postihnutých“ diagnózou „milovníci psov“. A tak bude mať aj Eny výlet do rodiska zbojníka Juraja Jánošíka, ktorý bohatým bral a chudobným dával. Nie neodbehne si so mnou polmaratón, ale spolu s ďalšími hafkáčmi mi budú fandiť. V Terchovej budem mať najkrajší – najuštekanejší fan club. Pri registrácií dostávame krásne tričko s Jánošíkom na „hrudi“ – valaška sa mu pri boku ligoce. Trasa vedie popri našom hoteli a tak zastavujem, Eny sa vrhá na mňa a beží pár metrov za mnou. Prítomnosť spriaznených duší a štvornohý uštekaný fan-klub ma hnali rýchlosťou „blesku“ do cieľa. Vraví sa, že: „V deň keď beháš nestárneš“ – určite je to pravda, ale platí aj: „Každým behom omládneš“. A na Terchovskom polmaratóne som „omladla“ minimálne o rok.

Na internete vyhľadávam kde sa koná ďalší beh. Objavujem polmaratón Moravským krasom v Blansku a tak sa rýchlo registrujem. Viem, že rekordy sa konať nebudú, nakoľko si čítam, že prvá polka sa beží do kopca a moje nohy pri každom prevýšení odmietajú poslušnosť. Bežecká trať je nádherná a užívam si ju. Dobieham do cieľa a pri pohľade na časomieru sa mi rozbúšilo srdce. Neverím vlastným očiam a pýtam sa dievčiny čo rozdáva medaile, či je na časomiere správny čas. Odpovedá, že samozrejme. Potrebovala som niekoho objať a tak objímam najbližšiu dievčinu so slovami, že MÁM OSOBÁK. Po 13-tich mesiacoch sa mi konečne podarilo prekonať osobák z Budapešti časom 2:26:40. Slzy sa mi tisnú do očí a najradšej by som sa šťastím rozplakala, ale predýchavam to.

Na druhý deň bežím v nedeľu polmaratón PSA RUN v Trnave. Mám potrebu celému svetu oznamovať, že som mala včera osobák. To šťastie zo včerajšieho dňa mám stále v srdci. DJ Lesky – bežec, ktorý nemá problém odbehnúť maratón dva dni po sebe, nás víta so slovami, že počasie je ideálne a trať je priam stvorená pre osobáky. Túto vetu opakuje do štartu viac krát. Nebýva zvykom urobiť osobák dva dni po sebe, ale ako som si tak bežala v hlave mi prebiehali myšlienky aké by to bolo úžasné prekonať osobák zo včerajšieho dňa. Bežia sa 4 okruhy. Po dvoch okruhoch  zisťujem, že osobák to určite nebude. Po odbehnutí tretieho okruhu mi kričí super bežec Kristian: „Soni ideš na osobák …“ a ja si uvedomujem, že jeden okruh je viac ako 5 km. Ách tá moja matematika prerátavania či stíham, či nestíham. Bežím posledný okruh a opakujem si ako „zavesím“ na FB, že som prekonala včerajší osobák. Dobieham do cieľa a dievčina mi dáva na krk medailu so slovami: „Vy si to najviac zaslúžite“. Pozerám na časomieru. „Nie, časomiera neukazuje správne, pravdepodobne sa zasekla.“ Nasleduje situácia ako včera a pýtam sa dievčiny, či je tam správny čas. Odpovedá, že áno. ČASOMIERA SA KRÁSNE ZBLÁZNILA a ukazuje mi čas 2:18:20. Osobák zo včerajšieho polmaratónu vydržal 1 deň.

V roku 2014 som si odbehla 59 oficiálnych behov. Neoficiálne som sa podľa výsledkov stala „najpomalšou slovenskou bežkyňou“. Môj nemenovaný bežecký kamoš sa minule na tom veľmi zabával, že na každom behu keď organizátori hlásia: „Na trati máme ešte jednu bežkyňu“, že vie, že som to ja. Ale niekto musí ten beh ukončiť. Napriek tomu, že som bola „najpomalšou slovenskou bežkyňou“, tak som si 13x vyskočila na stupienok víťazov. V roku 2015 som odbehla 43 behov. Bolo by ich aj viac, ale 5 mesiacov som z určitých dôvodov nemohla behať. Bolo to pre mňa príšerné obdobie.

V roku 2015 som si odbehla 14 nádherných polmaratónov. Ale ani v najkrajšom sne ma nenapadlo, že v počte odbehnutých polmaratónov v roku 2015 sa z počtu 7066 slovenských bežcov a bežkýň, ktorí si v roku 2015 odbehli aspoň jeden polmaratón umiestním na 1. mieste. Bol to pre mňa „šok“, ale v tom dobrom slova zmysle.

Časť štartovného z mnohých behov je venovaná na charitatívne účely: „Beháme pre tých, ktorí behať nemôžu“.  Je to krásna myšlienka. BEH SPÁJA ĽUDÍ NA CELOM SVETE.

Odkedy som začala behať tak sa diali neuveriteľné veci. Pribudli mi bežeckí aj „hafkárski“ priatelia, bez ktorých si neviem víkendy predstaviť. Obývačku mi zdobí 6 ukážkových pohárov. Po stenách mám rozvešaných viac ako 60 medailí a niektoré sú priam umeleckým dielom. Pohľad na ne poteší nielen ľudské oko, ale vyvolá krásne spomienky na ten-ktorý beh. Prvý pohár som získala za Račiansku desiatku cez Račianske vinohrady, rodiace vínko, ktorému dala poklonu aj kráľovná Mária Terézia – Račianska frankovka –  tmavá rubínová farba, jemná vôňa po lesných plodoch, chuť po slivkovom lekvári a čerešňových kôstkach s jemnou šťavnatou ovocnou dochuťou po jemnej čokoláde.

Ďakujem môjmu „bežeckému osudu“, že ma „doviedol“ k behaniu. Ďakujem kenskému morskému vánku, že mi priniesol slová dcéry: „Mami, veď Ty beháš celkom dobre.“

Soňa Macejáková

Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.

Komentáre 14

  1. vlasta matovičová

    Obdivuhodné a skláňam sa pred odhodlaním a chuťou ísť do tých maratónov a samozrejme veľký obdiv aj weimarke Eny,pre mňa ste obe hrdinky !Veľmi pekne opísané dojmy a pocity !Sledujem vás a fandím vám !

  2. Sonička, si jednoducho super!!! Obdivne skladám pred tebou imaginárny klobúk, aj ten, ktorý nosíš na hlavy ty sama. Dana Hlavatá

  3. Monika Drabikova Dobiasova

    Krásne. Láska k zvieratám a nezištná pomoc pre tieto stvorenia je pre Soničku blízka . Je to krásny človek a stretla som ju osobne na charitatívnych aktivitách pre zvieratá. Má môj veľký obdiv a môj hlas. Monika

  4. Super, držím palčeky aj v ďalšie roky.

  5. Velká poklona!a ešte raz….aj viac krát ale to už osobne,Velká poklona!!!Dáma ktorá nenarieka a beží za svojím cieĺom!!!:-D 😀 😀

  6. Sonicka držím palce.

  7. Držím palce

  8. Zuzana svatošová

    Moc hezké držím palce

  9. Držím palce

  10. Lenka Marušincová

    krásne a dojemné,,,Soni máte môj obdiv obidve,,,

  11. Adriana Lengyelova

    Nadherne napisane

  12. Gratulujem Soni! To je paráda ! Len tak ďalej !