Prichádzam do Čachtíc, vystúpujem z auta, pozdravím sa hneď zo zopár ľuďmi a vybral sa k prezentácii. No a po ceste som zbadal Jana Fábera a samozrejme som si hneď pomyslel svoje, že to dnes nebude také jednoduché a že asi bude ťažké obhájiť minuloročné druhé miesto v kategórii.
A hneď na to som stretol Tomáša Kopčíka a … Takže pekne som sa zaprezentoval a keďže bolo ešte kopu času, tak sme kecali s Fáberovcami a Kopčíkovcami a s kadekým. Zistil som, že je tu aj Imro Magyar a to mi už bolo celkom jasne, že sa mi nepodarí svoju kategóriu vyhrať. :o((.
No a čas pokročil, tak som sa išiel trošku rozklusať. nebolo toho veľa, asi tak kilometrík. Potom „trochen“ rozcvičky a pomaly nastal čas presunúť sa na miesto štartu. Štart totižto nie je v mieste prezentácie a štartu, ale na námestí. Prichádzam na námestie a niekto vykrikuje „4 minúty do štartu!“ Zatiaľ pohoda.
Minúta do štartu. Vôbec sa mi nechce a rozmýšľam nad tým čo mám z toho behania? Prečo to vlastne robím a takto sa týram? Hoci sa mi nechce, tak sa automaticky a podvedome staviam na štartovaciu čiaru. Neviem síce prečo sa ocitám v prvom rade, ale budiž, nech majú fotografi čo fotiť. :o)))
30 sekúnd do štartu.
ŠTART !!!
Vybieham.
Po štarte vyráža do predu trojica: Imro Magyar, Jano Moravec a Peťo Prešnajder. No a za nimi zvyšok pelotónu sčítajúci dokopy 74 duší. A môžeš si tipnúť ktorý somár bol na čele tej druhej skupinky. :o)))
Presne tak ja a vedľa mňa Kopčík. 1 km. čas 3:33. Ej bisťu to není vôbec dobré, to je veľmi rýchle, ale hovorím si je to dole miernym kopčekom tak dajme tomu. Otočka o 360 stupňov a teraz pre zmenu do mierneho kopčeka. Druhý kilometer niekto hlási rovných sedem minút. To je blbosť ozýva sa Jano Kucharík, to nemôžeme ísť tak rýchlo. Stále stúpame ale už nie mierne. Tretí kilometer, stále stúpame, ale už sa blíži jeho koniec. Čas už nikto nehlási. Neviem či je to preto, že nikto neverí tomu čo vidí na hodinách, alebo preto, že akosi neostáva na to dych. Stále ťahám skupinku a tak nemám ani šajnu kto vlastne v tej skupinke je a koľko nás v nej je. Podľa zvukov dopadajúcich nôh na asfalt asi dosť. Jedine koho do 6 km registrujem je Jano Kucharík a Peter Piala, lebo oni sa občas dostanú na moju úroveň. Na 5 km hlásia chlapi medzičas 18:20. Čo na to povedať, ak ma pamäť neklame, tak je to asi o 15 sekúnd rýchlejšie ako minulý rok. Že by som si zlepšil osobák z minulého roku? No myslieť na to je ešte ďaleko. Niekde okolo päťky je prvá občerstvovačka. Do pravej ruky beriem pohár s vodou a do ľavej špongiu s vodou. Počujem zanadávať Jana Kucharíka, lebo sa mu nepodarilo uchmatnúť si vodu. Upíjam z pohára a zvyšok obsahu podávam Janovi,
nech si trošku logne. :o))
Okolo 6 km sa na moju úroveň prepracoval Jano Kucharík a Peter Piala a sem tam ma vystriedajú na čele skupinky, ale len na pár metrov. Stále počujem až priveľa nôh. Siedmy kilometer za nami, v našej skupinke nič nové. 8. kilometer, dostávame sa pod Čachtický hrad zo zadnej strany. Takže 8. kilometer, žiadna zmena, snáď len tá, že sme vbehli do dediny. Tuším sa jej nadáva Višňové. 8 km a pár stoviek metrov zákruta vľavo , opúšťame asfaltku a vbiehame na „lesnú“ cestu vysypanú kamením. Keďže tento beh nebežím prvý krát, viem, že teraz ma čaká jeden z najťažších úsekov trate. Prichádza najväčšie stúpanie a navyše je tu ten spomínaný povrch. Stalo sa niečo podobné čo minulý rok. Pri zbehnutí z asfaltky sa naša skupinka rapídne zmenšila. (Min. rok som na tomto mieste ostal sám). Jano Kucharík vyráža dopredu. Snažím sa ho zachytiť. Podarilo sa. Netrvalo to však dlho a ďalší Janov pokus o trhák. Ja tiež zrýchľujem, ale Jano si stále drží pár metrový náskok. Premýšľam či mám doťahovať, alebo ostanem v skupinke. Nakoniec sa situácia vyriešila sama a všetci dobiehame Jana. Keďže ja moc kopčeky nemusím, teda mám na mysli také pri behu, iné, také menšie môžem :o))) nohy oťažievajú a na kopci prežívam takú prvú menšiu krízu. A ani po prehupnutí sa cez kopček to nie je o moc lepšie. No našťastie opúšťame lesnú cestu a dostávame sa opäť na asfalt. To už sme v dedinke zvanej Hrachovište. Máme tu métu 10 kilometra. Kucharík hlási: „päťka 18:33“ Prepočítavam v hlave (zatiaľ to ešte ide) že to znamená 10 km za 36:53. V rýchlosti sa snažim báj očko prepočítať na aký výsledný čas sa beží. No pri troche šťastia by osobáčik mohol padnúť. :o)) Ale to je ešte stále ďaleko. Tu je aj komentátor Marián Pavlík a tak sa od neho dozvedám zopár info o tom kto vlastne je so mnou v skupinke. Ale koľko nás presne je veru stále neviem. Ako sme sa tak dostali na asfalt tak sa „zrovnávam“, chytám tempo a maličká kríza je zdá sa zažehnaná. Na desine je občerstvovačka, ale som v takej nevýhodnej pozícii, že sa mi podarí
uchmatnúť len pohár vody a nie špongiu :o(( Žiaľ Jano Kucharík ma v druhej ruke nejaký „doping“
v podobe tuby, tak mi nemohol špongiu zobrať. Takže sa zariaďujem tak, že časť vody vypijem
a časť vylievam na špongiu ktorú mám v ruke ešte z päťky. niečo za 10,5 km prebiehame cez most
a dostávame sa na hlavnú cestu. Jano K. sa opäť snaží utrhnúť, no ja sa nevzdávam, držím sa ho
a on zvoľňuje. Približne na 11,6 km je obrátka. Obraciam ako prvý. Vidím, že naša skupinka je trošku roztrhaná, ale stále neviem kto je tesne za mnou. Len tuším že sme tam asi 4-5, ale nevedel som koľko a kto je tam z mojej kategórie. Viem len to, že by tam mal byť Jano Fáber, ale ešte tam cítim dupot jedného človek, ktorého neviem presne identifikovať. Hneď po obrátke vyráža Kucharík dopredu.
Tento krát vyhodnocujem situáciu tak, že nie, nejdem za ním, keď chce, tak nech si ide sám.
No keď nám ušiel asi tak na 5 – 6 metrov, ako keby sa uspokojil a dúfal v to, že odpadneme a on nám v tempe aké sme mali predtým ujde. No opäť sa zmýlil. Teraz som predviedol zrýchlenie ja
a za pár metrov som na Kucharíkovej úrovni. No a samozrejme za mnou sa dotiahol aj zvyšok.
Vyťahujem z vrecka Enervit (t.j. tabletku na doplnenie energie) odlamujem polovicu a dávam ju do úst. No nevládzem, resp. nestíham ju „skonzumovať“ a tak z nej len po troškách „odcucávam“ :o))) Ale hovorím si lepšie ako nič a hádam aj to pomôže. :o)) Pár metrov po 13-tom kiláku sa opäť dostávame na miesto kde bola desina, občerstvovačka a kde bol a stále je komentátor ktorý hlási, že na konci našej skupinky je Janči Fáber. Z jeho hlasu som vycítil, že Janči asi stráca a že čochvíľa sa ho asi zbavíme. No a konečne sa dozvedám aj meno toho dosiaľ mne neznámeho člna skupinky. Je to Pavol Klimeš. Teraz som si občerstvovačku ustrážil a beriem si vodu odhadzujem špongiu a beriem si novú. A je to opäť tu. Zase vbiehame na tú lesnú cestu, čo znamená trápenie sa so stúpaním a aj povrchom. A nemýlil som sa trápenie prichádza. Opäť Kucharík začína vymýšľať a skúšať sa utrhnúť. Teraz nechávam na zachytávanie trhákov na ostatných. Ja mám dosť problémov sám zo sebou. :o)) Aj napriek tomu, že zbiehame dole kopcom, tak nejako nestíham a Klimeš s Kucharíkom sa mi vzďaľujú ale súčasne sa vzďaľujem aj ja Pialovi. Ten na mňa kričí, nech zvoľním, lebo nemám šancu ich dobehnúť. Obzerám sa a vidím, že Piala už dosť stratil, tak sa snažím držať tempo, veď už tu niekde musí byť 15. kilometer. Zrazu uvidím, že K+K (Kucharík + Klimeš) sa o niečom bavia čo možno znamenalo zvoľnenie tempa a ja ich tesne pred vbehnutím na asfaltku dobieham. 15. km je za nami a ešte nás čaká 6 „zvlnených“ kilometrov a ja len dúfam, že na mňa nepríde taká kríza ako tomu bolo minulý rok. Organizátori aj hlásia nejaký čas, ale ja som ho dobre nepočul, takže sa nekonajú žiadne prepočty. Za každou zákrutou začínam vyzerať poslednú občerstvovačku. Nikde okolo 17 km nastupuje Klimeš a uteká nám. Kucharík sa síce snaží zachytiť tento nástup, ale bolo mi hneď jasné, že na to nemá a že Klimeš nám jasne unikne. Teraz bolo len otázkou čo mi dvaja. Či tie zvyšne 4 km budeme bojovať každý sám, alebo sa potiahneme. Vidím, že Kucharík vzdáva stíhačku, tak sa pre zmenu rozbieham ja a doťahujem ho. Takže sme opäť spolu. Niekde na méte 18,6 alebo 18,7 km podbiehame popod železnicu čo je neklamným znakom toho, že nás čaká niečo viac ako kilometer viac menej stúpania. Moje myšlienky sú také, že sa ešte aspoň kilometer vydržať a potom už nech si Jano ide. Ale čo to nevidím, Janovi dochádzajú sily a som to ja kto ťahá našu skupinku a kto hecuje toho druhého, aby to ešte skúsil a zabojoval. Pomaly sa blížime k dedine. Na dvadsiatke som sa jasne od Jana utrhol a už to vyzeralo tak, že som mu nadobro utekám. A som v dedine. Na jednej strane je to dobre znamenie, no na druhej to znamená, že ma čaká predposledné stúpanie, ktoré ale stojí za to. Tu sa ukáže kto ma ešte koľko síl. Skracujem krok zvyšujem frekvenciu. Samozrejme, že to pomáha len čiastočne a že nie som schopný udržať tempo. Konečne vrchol, teda mám na mysli vrchol stúpania. :o)) Tak a teraz zase prudké klesanie. Snažím sa uvoľniť a „pustiť“ to ale veľmi, veľmi dlho to trvalo pokiaľ sa moje haxne spamätali z toho stúpania. Už som na námestí a vyzerám
ako ďaleko je zákruta ku škole t.j. k miestu cieľa. Premýšľam či ma klame zrak, lebo zákruta je nejako ďaleko. Prebieham miestom štartu a blížim sa do cieľovej rovinky. Zatáčam vpravo a predo mnou je záverečné stúpanie. Ono to v podstate není nič hrozné, ale po takmer 21 km v nohách je táto cieľová rovinka ako za trest. Vbieham cez bránu do školy a asi po 10 metroch aj do cieľa. Konečne to mám za sebou. :o)) 20 sekúnd po mne dobieha aj Jano Kucharík. Beriem si ionťák a vypľúvam, nedocucané zvyšky Enervitu :o)) Nakúkam rozhodcom cez plece a vidím pri mojom čísle čas: 1:17:46 čo znamená zlepšenie minuloročného osobáčiku a 1:49 min.Teda ak dobre rátam. Klasické pobehové debaty, druhý pohárik ionťáku a po odfúknutí si sa ide na výklus s Jančim Fáberom. Po výkluse berieme veci a ide sa pod sprchy. Ale ouha, dvere zavreté. No našťastie prichádza ujo a odomyká. Ako prvý vbieham do spŕch. :o)) Po sprche sa ide na guláš a kofolku. Vyhlasovanie výsledkov a je to potvrdené. Obhajoba 2. miesta v kat. sa podarila. Vyrážam spokojný domov.
Ľuboš Ferenc
Napíšte komentár