Moje úspešné XX. Majstrovstvá sveta v atletike veteránov.

image_32.jpeg

XX. Majstrovstvá sveta v atletike veteránov na dráhe (WMA) konané v dňoch 16.10.-27.10.2013 na juhu Brazílie v Porto Alegre boli už v poradí tretie ( r.2007-Riccione Taliansko, r.2009-Lahti-Fínsko), na ktorých som sa zúčastnil ako športovec-veterán.

Môžem prehlásiť, že boli pre mňa najúspešnejšie. Doniesol som si z nich 4 zlaté medaile vo vekovej kategórii M 70 a to v disciplínach ( počet štartujúcich v kategórii ):

cross country 8 km = 32:31 ( 16.10.), 23 pretekárov.
5 000 m dráha = 19:36.36   ( 18.10.), 19 pretekárov.
10 000 m dráha = 40:07.31  (22.10. ), 15 pretekárov.
maratón = 3:16:56.01 ( 27.10.), 10 pretekárov.

 

Tieto výsledky má veľmi prekvapili. Ani v kútiku duše som neočakával taký krásny výsledok.

Poviem otvorene, že všetky 4 preteky som zvládol v pohode v priebehu 9 dní. Bola to šťastná zhoda symbiózy tela a ducha. Už sa to nezopakuje. Jednoducho ( a to moji súperi, ktorých poznám aj kamarátsky kvitovali ) bol som tentokrát z nich všetkých najlepší a všetky disciplíny som zvládol perfektne. Zvolil som už osvedčenú taktiku. Od začiatku až do konca naplno a žiadne taktizovanie. Vyplatilo sa mi to. Teší má to a udivuje, ba priam prekvapuje ( lebo moja príprava nebola taká náročná ako som si ju predstavoval ) časová vyrovnanosť, najmä v poslednej disciplíne  ( maratón). Zostručním. Čím trať bola dlhšia tým som vyhral s väčším náskokom. Akí to boli súperi? Dvaja vynikajúci nemeckí bežci Peter Lessing a Herbert Froehlich. Menovite Froehlich, ten má porazil v behu na 10 km na ceste a v polmaratóne ( tam som pohorel ) na tohtoročných ME v atletike veteránov na ceste v máji v Úpiciach v Českej republike. Vedel som, že je dobrý a pritom aj dostatočne rýchly. Ale ja som mu to vrátil vrchovato vo všetkých disciplínach,  kde štartoval. Ďalej tu bol mne dobre  známy Austrálčan Peter Sandery a  Rus Melich Vladimír. Podľa existujúcich výsledkov mojím rovnocenným súperom mal byť aj  Američan Schmid Hans. Veľmi dobrý (  úspešný nielen ako veterán, ale aj v minulosti  ako reprezentant Kolumbie  ) bol Barreche Rios Hernan špecialista na dlhé trate a  zvlášť na maratón. Toho som sa najviac  bál. Tipoval som ho za istého  víťaza v maratóne. Prekvapil má. Obsadil iba maratón ako jedinú disciplínu, v ktorej štartoval a v nej dobehol až na 4. mieste so stratou na mňa viac ako 11 minút. Spomínam  si  na neho ako vynikajúco bežal maratón na WMA 2009 vo Fínsku ( Lahti ). Mám radosť, že som sa mohol s ním osobne stretnúť a bližšie zoznámiť ( aj v tom je krása takýchto podujatí ). Vidieť svoje vzory a podobať sa im. Okrem neho si veľmi vážim úspešného nemeckého bežca  Klementa Wittiga v kategórii M 75, s ktorým som sa spriatelil z predchádzajúcich majstrovstiev. Bol aj tu a bol úspešný. Je mojím vzorom,  ak sa dožijem jeho veku, chcem sa mu bežeckými výsledkami vyrovnať.

 

Pre ilustráciu uvediem poradie prvých troch v disciplínach, v ktorých som štartoval ( poradie a čas ):
cross  country 8km: 1.Vincent Bašista (32:31), 2. Herbert Froehlich (33:14), 3. Peter Lessing (33:15).
5 000 m: 1. Vincent Bašista  (19:36.36), 2. Peter Sandery (20:04.90), 3.Herbert Froehlich (20:37.08).
10 000 m: 1. Vincent Bašista (40:17.31), 2. Herbert Froehlich (41:20.98), 3.Peter Lessing (41:31.45).
maratón: 1. Vincent Bašista (3:16:56 ), 2. Herbert Froehlich (3:21:58), 3.Vladimír Malych (3:22:07).

Pre porovnanie  uvediem časy, ktoré som dosiahol na 18.ME v atletike veteránov na dráhe v Zittau v roku 2012.  5 000 m (19:24.99), 10 000 m (40:22.36) a maratón ( 3:21:40).

Dotknem sa ešte môjho maratónu. Trať bola rovinatá, na jednom úseku  krátko mierne zvlnená. Bežali sme dve kolá, pretože súčasťou maratónu bol aj polmaratón. Bežali sme aj pozdĺž vodnej plochy s miernym bočným vetrom. Dosiahnutý čas s prihliadnutím na vekovú kategóriu je dobrý.  Bol to môj štvrtý a posledný pretek ( nedeľa ) v priebehu 9 dní. Od predposledného behu na 10 000 m tu  boli  voľné 5 dní, ale aj počas týchto dní som si zabehal, dokonca 24.10 ( štvrtok ) to bol takmer 3 hodinový ľahší tréning v parku. Maratón som bežal  pomerne dosť vyrovnane, najmä prvá polovica bola rýchla. Iba hrubšie údaje ( hoci som mal so sebou hodiny Polar dodnes ich nemám funkčné ) podľa klasických hodín,ktoré som mal so sebou to vyzeralo tak. 5 km= 22 minút, 10 km=44 minút, 15 km=1:08 a polmaratón=1:34. Potom som to už nesledoval. Na otočke som už videl rozostavenie mojich súperov a moju pozíciu. Kvitujem, že som nemal mimoriadnu krízu v jeho druhej časti. Asi 2 km pred cieľom som si dal  2x bleskový strečing (už som pociťoval krč v nohách ), ale to prešlo. Dobehol som, ale v cieli som už zaregistroval slabšie točenie hlavy. Zrána bolo chladnejšie ( vyzeralo to na dážď, ale sa vyčasilo ). Mňa to zaskočilo lebo som mal na sebe dve tričká a v nich som sa neskôr poriadne potil, keď svietilo slnko a oteplilo sa. Zo začiatku som bežal aj s menšou záťažou (kapsička s ampulkami  magnézia a porezanými kúskami banána a kiwi ). Túto som po otočke cca na 15 km odložil na občerstvovačke a jej obsah som využil v druhom kole. Priebežne som konzumoval hroznový cukor a pil vodu ( iba táto bola k dispozícii pre bežcov ).Pred štartom som sa nevedel rozhodnúť v čom budem bežať. Mal som so sebou ultra ľahkú obuv, ale nakoniec som sa rozhodol pre ťažšiu s hrubším tlmením. A bolo to dobré. Predišiel som svalovým otrasom. Stále hľadám  pre seba tu najvhodnejšiu obuv na maratón.

To sú moje osobné skúsenosti. Ešte doplním, že Cross country 8 km sa bežal v rozľahlejšom  mestskom  parku Marinha do Brazil. Bežali sa štyri kolá. Trať nebola celkom rovinatá, bolo aj menšie prevýšenie. Cca 75% trate bol trávnatý povrch ( na jednom mieste bol mäkký po silnej búrke ) a zbytok pevnejší. Za obuv som zvolil trétry, v ktorým som bežal aj 5 a 10 km na tartane. Vyplatilo sa mi to, všade kde som v nich bežal. V tráve mi to tlmilo a odpružilo krok.Ešte sa zmienim, že veteránske súťaže prebiehali na 4 štadiónoch, na ktorých bol tartanový povrch. Croos, maratón a chôdza  ( Gasometro) bola mimo týchto štadiónoch ( čiastočne na štadióne PUCR). Na štadióne CETE, ktorý bol ako hlavný stan a ústredné miesto Majstrovstiev, sa udiala väčšina  disciplín, prevážne v mladších kategóriach. Ja som bežal 5 000 m ( na poludnie ) a 10 000 m (zrána o 7,00 hod. )  na štadióne SOGIPA. Ten je situovaný v nádhernom menšom športovom komplexe zariadení. Bol postavený ešte pred rokom 1900. Jeho koncepcia a štruktúra objektov sa mi veľmi páčila. Prepojenie medzi štadiónmi bolo riešené samostatnými autobusmi  na 5 linkách (T1 až T5 ) k  spokojnosti. Ako hlavný nedostatok, vidím a to na štadióne kde som súťažil, absenciu časomiery. Nemali sme možnosť si priebežne zisťovať naše medzičasy. Počítali sa iba kolá. To vidím ako veľké negatívum, čo ovplyvnilo aj moje výsledné časy. Mohli byť lepšie, síl som ešte mal. Z technického hľadiska neviem posúdiť ako prebiehali jednotlivé súťaže a disciplíny na iných štadiónoch, ale boli tam nedostatky v organizácii. Napr. trvalý bol problém vo vyhlasovaní výsledkov-oneskorovali sa, takmer chaotické bolo vyhlasovanie a presne sa nevedelo kedy a kto. Keď aj áno tak sa to nedodržiavalo. A dlho sa čakalo. Neboli dodržiavané aj časové harmonogramy u niektorých disciplín. Napr. na 5 000 m kde som štartoval bol časový sklz  hodina a bežal som ich presne na poludnie. Maratón sa odštartoval  s omeškaním takmer 20 minút.

Dvakrát sme mali subtropickú a na dážď bohatú búrku.  Vo štvrtok ( 24.10. ) to som bol na tréningu v parku Marinha  ( nemal som to tam ďaleko a veľmi rád som si tam išiel zabehať ) sa prihnala búrka so silným vetrom, mal som zdanie podľa jeho sily a zafarbenia mrakov, že to bude niečo ako hurikán. Ešte k spomínanému parku ( mám z neho veľa záberov ) je to komplex ihrísk s dobrým hygienickým vybavením a je stráženy mestskou políciou na koňoch Ten má očaril,  ani nie tak rozlohou, ako sviežosťou zelene (trávnaté plochy, subtropické druhy stromov ). Zodpovední pracovníci bratislavského magistrátu by sa mali ísť na to pozrieť. No nebol to iba jediný park v tomto rozľahlom meste, v ktorom žije asi 1,5 mil. ľudí. Pri svojej vyťaženosti ( na vlastnú škodu ) som nemal čas si pozrieť aj ďalší park( Farroupilha ).Nebolo to  ďaleko od hotela kde som býval. Ba dokonca, keď sme na druhý deň po príchode hľadali  cestu  ( a blúdili ) na hlavný štadión, kde bola registrácia, sme išli jeho časťou.

Teší má, že som sa vrchovate podieľal na výraznom úspechu SLOVAK REPUBLIK ( tak sme boli evidovaný ako zúčastnený štát ) na týchto XX. Majstrovstvách sveta  v atletike veteránov, na ktorých okrem uvedených  mojich 4 zlatých sme  získali ešte 2 strieborné  a v 2 bronzové medaile ako aj dobré výsledky na nemedailových miestach ( hoci ako výprava sme počtom 8 športovcov  boli malá ).Ziskom 4 zlatých medailii a celkovo 8 na týchto veteránskych atletických majstrovstvách sveta  účinkovanie našich atlétov-veteránov je z pohľadu malej účasti asi  historicky najúspešnejšie za dobu existencie Slovenskej republiky. Celkom bolo prihlásených 4 158 mužov a žien z 82 krajín. V hodnotení krajín sme  skončili na  35. mieste hneď za Českou republikou. K tomu niet čo dodať, lebo sa to nestáva tak často skôr je to výnimočne. Uvediem, že z počtu 82 krajín ich 57  získalo nejakú medailu. Škoda, že Vladimír Výbošťok vynikajúci šprintér a dobrý diaľkár v kategórii M 65 sa zranil. Počet medailii aj zlatých ( ašpiroval na ňu) mohol byť vyšší.

Keď teraz rozmýšľam nad svojimi dosiahnutými výsledkami, určitý pozitívny podiel na nich  malo aj stravovanie. Hovorím za seba. Boli to jediné veteránske majstrovstvá kde som sa dosýta najedol. Ak už spomínam jedenie, ešte dodám. Bol som prekvapený, najmä večer pri prechádzke vo štvrti kde sme bývali, že bary a reštaurácie boli preplnené prevažne mladými ľudmi, ktorí hodovali pri stoloch plných  jedál. Ako nápoj tu prevládalo pivo. Aj počas dňa tieto zariadenia boli plné a je ich tam veľa na každom kroku. Je to spôsobené možno aj tým, že majú dostatok zákazníkov. Ako mi povedal mne už  tu známy ( Brazílčan-Slovák ) je to aj tým, že zamestnávatelia sú povinný prispievať na stravu svojich  pracovníkov. Teda sú to ony, ktorých som v hojnom počte  aj stretával a videl v meste. Samozrejme, že to má silný ekonomický  vplyv na výrobu a predaj kvalitných  potravín.   Mesto sa nachádza v južnej časti Brazílie, kde sú dobré podmienky pre poľnohospodárstvo, ktoré potom žije zo zvýšeného dopytu. Bolo to vidieť na pestrej ponuke čerstvých produktov, ktoré som videl na tržnici, v supermarkete či na ulici. Teda asi takto sa robí ekonomika a jej ekonomický rast. Nič zázračné, iba logické.

Po dobu konania Majstrovstiev som mal možnosť osobného stretnutia s mnohými športovcami-veteránmi či návštevníkmi, hovoriť s nimi a spoločne sa tešiť a vyžívať sa  v úžasnej to atmosfére tohto veľkolepého sviatku. Prečo to hovorím. Tým, že sa konali v Brazílii tak medzi športovcami prevládali príslušníci všetkých krajín Južnej, Strednej a Severnej Ameriky a samozrejme aj Ázie, Austrálie a Európy. Menej ich bolo z Afriky. Ale dopoviem, že tu som mal možnosť vidieť srdečnosť a otvorenosť, ktorú prejavovali zúčastnení športovci či ne športovci z Južnej Ameriky. A keď som si dal postupne získané medaile na hruď. Bolo to že  radosti a volania po spoločnej fotografii a dopytu. A zneli otázky. Odkiaľ som?. Z ktorej krajiny?. Nebolo to nič ťažké. Každý z nás nosil so sebou štítok kde mal meno, vekovú kategóriu a krajinu, za ktorú štartoval. Priznám sa, že moje postupne získavané  zlaté medaile mi otvárali dvere ku komunikácii nielen na štadiónoch kde sme súťažili, ale aj v samotnom meste počas majstrovstiev, ba aj neskôr ( lebo som sa  tu ešte tri dní zdržal v Porto Alegre snažiac sa vychutnať atmosféru tohto kozmopolitného južného veľkomesta ). Nakoľko viem, čo urobia medaile,  túto taktiku som využil aj pri výjazde z krajiny, na letisku a pri predpísaných kontrolách ( ktoré napodiv prebehli veľmi dobre ). Propagácia bola aj pri vyhlasovaní  pretekárov. Je tu predpísané pravidlo. Pre víťaza znie hymna jeho krajiny ( čo bolo štyrikrát  ) a pre všetkých troch, ktorí sa ocitnú na stupni víťazov  sú prezentované ich štátne vlajky, čo bolo aj tú v Porto Alegre. Teda to bolo vzorné zviditeľňovanie našej vlasti. Niekedy a niektorým som musel vysvetľovať čo je to Slovensko. Keď nechápali, spomenul som Československo či Čechoslovakia a rukou naznačil delenie. Už im bolo asi  jasnejšie čo sa stalo a čo dva rozdielne názvy znamenajú. Že tu už existujú dva samostatné štáty a republiky – Slovensko a Česko. Niektorí to už vedeli. Pre niektorých sme boli republika  Slovenia, či dokonca mňa niektorí považovali za Rumuna. Teda je čo to ešte  dobiehať na propagácii a zviditelňovaní našej  mladej republiky. Jeden vekom mladší športovec z Argentíny  pod názvom Československo povedal: „ A, Emil Zátopek „. Ako úradný jazyk v Brazílii je portugalčina, žiadaná tu bola španielčina. V batožine som mal pribalenú konverzáciu portugalčiny. Vhodná bola aj španielčina. Škoda, že túto som nemal. S mladými sa dalo už dorozumieť aj anglicky.

Ešte osobné dojmy. To čo som očakával, či sa splnilo? Áno. Na Porto Alegre som sa tešil od doby keď kandidovalo o možnosť byť hostiteľskou krajinou jubilejných XX. WMA.Ešte z tohto obdobia mám veľký plagát, ktorý som mal ( a mám zavesený na stene v kancelárii,kde ešte aj pracujem). Bol pre mňa výzvou a túžbou sa tam zúčastniť. Prostredie a miesta budúcich hlavných súťaží som teda mal stále pred sebou, stačilo iba zdvihnúť hlavu. Porto Alegre je mi známe, že tu vzniklo celosvetové hnutie za lepší svet-Svetové Sociálne Fórum, ktoré bolo už viackrát zorganizované v tomto kozmopolitnom a sociálne nabitom meste. Brazília je bohatá na nerasty a má približne 170 mil. obyvateľov ( údaj za rok 2000 ) a pomerne mladú generáciu ( viac ako 27% vo vekovej kategórii do štrnásť rokov ). Tento obraz bol viditeľný aj tu v Porto Alegre. Za krátku dobu v tomto meste som bol svedkom štrajkov zamestnancov niektorých štátnych inštitúcii, či zložiek verejného života, počul som aj nespokojné a silné hlasy, ktoré zneli na námestí Nezávislosti kde a v jeho historickom centre som sa zdržiaval. Nemal som to ďaleko od svojho hotela. Videl som aj bezdomovcov ležiacich na uliciach. Videl som obrazy a tváre ľudí, ktorí nemajú domov a strechu. V duchu som si povedal. Veď je to podobne ako u nás na Slovensku. My sa hrdíme našou vyspelosťou a  Brazíliu chápeme ako zaostalú a rozvojovú krajinu. Má svoje problémy a veľké, najmä bytový problém. Ten som najvypuklejšie videl v meste Rio de Janeiro kde som sa na krátko zdržal po odchode Porto Alegre. Keď porovnávam tieto mestá, priznám sa, že Porto Alegre je mi bližšie, je ľudskejšie ako Rio de Janeiro. Chodil som po jeho uliciach, ktoré boli zaplnené ľudmi a to  počas dňa či navečer, keď končili svoju pracovnú dobu. A to množstvo jazdiacich autobusov a taxikov ( v tomto meste boli červenej farby a v Riu žlto zelenej ), hluk a hurhaj.V útorok  ( 22.10. ) , keď som išiel po polnoci  z Athletic party ( za účasť som si musel zaplatiť ) som zablúdil. Nikto má tu, ale neprepadol ba naopak mi pomohli sa zorientovať pri hľadaní môjho hotela ( moja základná chyba-nevedel som si presne spomenúť celý názov ulice, kde bol náš hotel – kardinálne pravidlo pri pobyte v cudzom svete ). Mesto Porto Alegre je rozľahlé svojou polohou, nedá sa to zvládnuť peši či behom. Má svoje bohaté  historické pamätihodnosti, nové výškové  budovy, administratívne a obchodné centrá, ktoré som zhliadol počas ciest autobusom.

Nebol to iba športový zájazd do mesta kde sa konali XX.WMA 2013. Bol som tri dní aj v krásnom meste Rio de Janeiro, ktoré má očarilo krásou polohy mesta, svojimi zátokami a svetoznámymi plážami, ale aj veľkými kontrastami ( na úbočiach a rovinách na vstupe a výstupe nesmierne množstvá chudobných obývaných chatrčí ).  Tu akoby bohatý svet  a tí mocní tohto sveta  chceli ukázať a demonštrovať svoju nadvládu nad svetom a názorne ukázať ten velikánsky rozpor medzi bohatstvom a chudobou. Iba tu v tomto vo svete známom meste  (podľa veľkolepých karnevalov ) je postavená supermoderná budova a hneď vedľa za oplotením sa po návrší tiahnú chudobné chatrče ( nazývané pavely ).Po svetoznámej pláži Copacabana  ( pokiaľ sme nemali plánovaný výlet do iných pozoruhodných častí mesta alebo širšieho okolia ) som sa  v  jej okolí buď túlaval alebo po nej behal. Z hotela sme na ňu mali na skok. Po dobu troch dní som tam behával ( boso alebo v maratónkach ) snažiac sa naplno nadýchať a naplniť si svoje vnútro oparom zo vzdutých vĺn Atlantického oceánu. Škoda, že to pravé a horúce počasie ( 29 stupňov ) bolo až v posledný deň, kedy sme už odlietavali z Ria de Janeiro ( o polnoci ), ale aj tak som ho pocítil na svojej hlave. A ďalšia zvláštnosť počas pobytu v Brazílii som mal tak  jedinečnú možnosť tento rok zažiť  dvakrát jaro ( u nich október ako náš apríl a november ako u nás máj). Pri pobyte v Porto Alegre kde som chodil behať do veľkého parku som mal možnosť behať po krásnych trávnikoch, po pokosenej tráve, ktorá je  voňavá ako u nás naše seno ( hovorím si, že aký je ten svet podobný ), počul som čvirikať vtáčikov ako u nás, keď prichádza jaro. Videl som stromy plné zeleného lístia a krásnych farebných kvetov. To ma tak uspokojovalo, že som si ľahol do trávy a sníval som, kde to  som. Áno,  neďaleko Porta Alegre sú nádherné vodopády, tie som nenavštívil ( moji kolegovia z Česka áno ).

V Brazílii som bol celkom 21 dní. Poviem, že šťastie má sprevádzalo od začiatku do konca, ktoré som potreboval,lebo časť letov ( 3 ) som absolvoval sám. Odlietal som z Prahy. V Lisabone prestup a odlet na druhý deň do Rio de Janeiro. Tam prestup na domácu linku do Porto Alegre. Späť domov to nebol priamy let, ale na etapy. Cesta z Lisabonu do Rio de Janeiro trvala cez 9 hodín. Ostatné na úrovni 2 hodín.  V Porto Alegre čírou náhodou cez jedného domáceho Brazílčana som sa skontaktoval s polovičatým Slovákom narodeným v Brazílii. Ten mi bol aj oporou v tomto meste, najmä pri preprave a odlete  z letiska v Porto Alegre. V Rio de Janeiro kde sme mali plánované a už doma zakúpené služby sme k dispozícii mali slovenskú Nemku, ktorá emigrovala do Brazílie, kde aj žije. Svojou veľkou ústretovosťou nám bola ( našej malej štvorčlennej skupine ) veľmi nápomocná. A na dôvažok pri odlete z Ria ( na letisku ) som sa stretol s mladým Slovákom, ktorý bol služobne v Brazílii  ( v Belle Horizonte ). Výdatne mi pomohol pri prestupe v Lisabone, ale čo je hlavne vo Viedni kde sme obaja pristali čakalo na neho služobné auto. Nakoľko býva v Hlohovci  mňa a moju batožinu nielenže  odviezli z letiska, ale dopravili  až priamo na stanicu v Leopoldove. Potom rýchlikom do Trenčanskej Teplej a domov do Dubnice nad Váhom taxíkom zdarma. Taxikár povedal, že je to gratis. Hovorí mi, že to on mne má zaplatiť, keď som mu povedal kde som bol. Asi videl, že som pre neho vzácny pasažier, ktorých tak  často nevozí. Tomu hovorím šťastie !!! Každý kto cestuje, najmä lietadlami do cudziny vie to pochopiť a uznať.

Hoci to bol výlet veľmi náročný na financie, ktorý som si z drvivej väčšiny vyfinancoval sám,  niečo na kredit kartu (čiastočne  mi pomohol pán Anton Fabuš, jeho dcéra a napodiv aj moja rodná obec ), neľutujem to. Tu by som doplnil asi toto. Osobne sa chcem poďakovať podnikateľovi pánu Antonovi Fabušovi, ktorého považujem za priateľa, že mi svojou ústretovosťou  dovolil  ako dôchodcovi si privyrobiť v jeho rodinnej firme. Bez tejto pomoci by som nemohol vycestovať do ďalekej Brazílie.Ďakujem vlastnej manželke za jej trpezlivosť k mojej bežeckej záľube. Ďakujem aj mojim kolegyniam v práci, ktoré boli so mnou v stálom kontakte a poskytovali aj na diaľku pomoc a povzbudenie. Oslovil som aj primátora mesta Dubnica nad Váhom s prosbou o finančnú výpomoc, pretože aj v minulosti som bol úspešný ako reprezentant Slovenska. Obrátil som sa o sponzorskú pomoc  aj na niektorých ľudí, ktorých poznám ( niektorým som pomohol, niektorý má obdivujú ) zatiaľ bezúspešne. Doprial by som každému z našich ľudí, najmä našim dôchodcom,  aby mal takúto otvorenú možnosť ( ako moji západní kamaráti ),  ísť do sveta a poznať ho. Poznať ho aký on je, ako inde ľudia žijú. Nielen ho iba poznať, ale to čo by sa mu páčilo, doniesť domov, aj  nápady ktoré tam  videli,   zužitkovať ich  aj u nás, k spokojnosti nás všetkých a ku skultúrneniu a zveľadeniu našej mladej republiky.

Mám množstvo zážitkov, ktoré si uchovám. Sú pre mňa žriedlom a zdrojom pekného  a inšpiratívneho. To čo som videl a  prežil je vo mne , v mojej hlave a mysli. Mám už aj  priateľov a ctiteľov v cudzom svet. Asi si otvorím na internete svoju stránku Facebook a pozvem ku komunikácii všetkých, ktorých som poznal ( a ktorý má poznajú ) na týchto Majstrovstvách, pre mňa tak úspešných. Lebo ja takto chápem priateľstvo a šport má takto vychováva a vedie. Tu sa nehovorí o závisti, tu je a prevláda  spoločná radosť z toho čo robíme a čo nás teší  ( v mojom prípade z mojej športovej záľuby ).

Vďaka Bohu, že som sa dožil svojich 71 rokov ( koľkí, ktorých poznám už nie sú medzi nami živými a koľkí majú zdravotné problémy ) a tak úspešne, čo iného by som si mal a mohol  priať, či  želať aj naďalej. Byť predovšetkým zdravý a prospešný nielen pre svoju  rodinu, ale aj  pre mesto kde žijem a svoju rodnú krajinu ,pokiaľ som nažive. To je moje životné filozofické krédo ako  obyčajného človeka-Slováka. Moje výsledky má tešia. Sú to iba moje.  Sú za nimi dlhé hodiny tréningu, odriekania a sebadisciplíny. Nie je preto dôvod mi to závidieť. Takmer každý pokiaľ mu slúži zdravie nech si to vyskúša. Nemusí to byť práve beh, môže to byť aj iná aktivita.

Mám dojem,že niektorí podceňujú tieto  podujatia posmešne sa vyjadrujúc, že sa tam zúčastňujú dedkovia a starenky. Boli by prekvapení, že s prihliadnutím na svoj vek aké úžasné výkony dosahujú. Ba naopak tlač a média  práve nich vyberajú. Sú pre nich živé celebrity, lebo symbolizujú celoživotnú aktivitu a prezentuje ich ako vzory. Markantne som to videl, keď som bol na Veteránskej olympiáde v Sydney v roku 2009 ( tam to bolo masovejšie ) ako na XX.WMA2013 v Porto Alegre. Ale aj tu je to tak. Predpis je. Na WMA alebo EVAC štartujúci musí byť členom atletického klubu v príslušnej vysielajúcej krajiny. Členstvo sa overuje.  Naopak u vyššie spomínanej veteránskej olympiáde sú podmienky voľnejšie-účastník nemusí byť členom atletického zväzu aj štruktúra súťaží je diferencovaná. Určité športy ako základné musia byť, ale tie sú doplnené voľným výberom druhov športu  podľa svetadielu kde sa ony konajú.

A čo hovorí moja 6 ročná skúsenosť z reprezentácie Slovenska na týchto svetových a európskych atletických veteránskych podujatiach. Mám v živej pamäti prípady ako to prebiehalo na otváracích ceremoniáloch na majstrovstvách, na ktorých som sa zúčastnil. Veľkolepé, najmä v Sydney ako na skutočnej olympiáde. Je to dané tým, že  protokol je  rovnaký ako u profesionálnych športovcov a má svoju politickú a spoločenskú vážnosť.  Každá krajina má svoje označenie na tabuľke a spolu s ňou je nesená aj štátna vlajka. Malo by byť samozrejmosťou tých, ktorí reprezentujú danú krajinu, aby v primeranom počte ( závisí ako je početná výprava ) boli prítomní na tomto slávnostnom akte a byť aj  vhodne a jednotné oblečení. Je to vonkajšia stránka prezentácie štátu v cudzine. Musíme si byť vedomí, že vystupujeme pred verejnosťou a  pred cudzím publikom, ktoré je veľmi vnímavé. To je moja najnovšia skúsenosť. Ako ďalšia kritická poznámka. Musíme sa aj my naučiť  hrdosti za  Slovensko a nehanbiť sa za našu vlajku a mať ju na sebe aj na stupni to najvyššom. Ale tá by musela byť základným inventárom do vybavenosti našej výpravy na takéto zahraničné športové podujatie. Ide tu o štátnu reprezentáciu a nie o súkromný výlet. Aká je skúsenosť? Nič takéto neexistuje. Je to môj apel na príslušné zložky SAZ Verím, že nové vedenie zväzu aj sekcie veteránov podniknú účinné kroky k náprave.

vyhodnotenie maratónu: vľavo Nemec H. Froehlich, v strede ja a v pravo Rus V. Melich.

Vyhodnotenie maratónu: vľavo Nemec H. Froehlich, v strede ja a v pravo Rus V. Melich.

Pri tabuli s emblémom XX.WMA 2013

Pri tabuli s emblémom XX.WMA 2013

 

Napísal svoje dojmy tak ako videl a prežil svoje dní v ďalekej Brazílii.
Vincent Bašista bežec, s ktorým sa často stretávate počas roka na bežeckých podujatiach.