Môj prvý rok behania … pokračovanie

image_75.jpeg

Tesco beh som neodbehla. Mal sa bežať v nedeľu, v piatok som sa bola prihlásiť a vyzdvihnúť balíčky pre mňa a pre syna. V sobotu ma začali bolieť kríže, ale ešte som mohla chodiť a v nedeľu som sa už nehýbala. Obvolala som niekoľkých známych, o ktorých som predpokladala, že sa zúčastnia, ale ani jeden z nich nemal v pláne bežať.

Tak som zavolala jedinému človeku, o ktorom som predpokladala, že sa zúčastní a poprosila ho, aby ma odhlásil.  Bolo mi to veľmi ľúto, ale fakt som sa nevládala pohnúť. V pondelok som  cca 500 m k lekárovi išla asi 40 min a toľko aj naspäť. Nejakou silou vôle som sa dostala hore schodmi domov a zaľahla. Nič, ale celkom nič ma nezaujímalo, len si ľahnúť. Nebola som schopná pohybu, napchávala som sa liekmi, vyhrievala vankúšom a večer som sa už mohla hýbať. V utorok to už bolo lepšie, a od stredy som mohla znova normálne chodiť.

Potrebovala som asi takúto príručku zhora, aby som sa vedela vcítiť do kože tých, ktorí sa nemôžu hýbať a vedela si vážiť slobodu pohybu – teraz nemyslím politickú, ale doslova, môcť sa po svojich dostať tam, kam chcem, urobiť to, čo chcem, aby končatiny poslúchali mozog.  No dosť filozofovania na túto tému.

Koncom júna som bola operovaná.  Behať som začala niekedy v polovici júla. To som už začala byť nervózna kvôli septembrovému termínu polmaratónu.  A kvôli situácii doma som nestíhala behať tak často a intenzívne ako by som mala.  Veľmi ma lákal Kros Kordíky – Králiky, pretože trať vedie nádhernou prírodou. Je to naozaj  „Zázrakovo“   Išla som si ju „okoštovať“, jednu nedeľu  týždeň pred pretekmi. Bolo to prvý raz po operácii, čo som bežala takú dlhú trať a bola som milo prekvapená, že som ju zvládla v mojom obvyklom čase – 10 km za cca 90 min a nič ma nebolelo. Chýbalo mi pár metrov do Králikov, keď ma na spiatočnej ceste vyzdvihla jedna dievčina a presvedčila ma, aby som sa vrátila s ňou.  Z celého behu som mala dobrý pocit, len ma trápilo, že ma čakali moji spolucestujúci, ktorí ma doviezli. Nuž robila som, čo som mohla, ale fakt to rýchlejšie nešlo. Na tento pretek som sa nezaregistrovala  kvôli neistej situácii doma.  Rozhodla som sa pre hobby beh a že sa zaregistrujem a prihlásim až v deň pretekov.  Na spiatočnej ceste ma vysadili pri nemocnici, kde som bola pozrieť blízkeho človeka. Tušili sme, že sa vidíme posledný raz, ale nehovorili sme o tom.  V deň pretekov sme mali poslednú rozlúčku. A najstarší syn okrúhle narodeniny. Nezabudnuteľný deň.

A ani som sa nenazdala a je tu august a ešte nemám vyskúšané či zabehnem 21 km.  Marathon BB team zorganizoval síce 2 ochutnávky trate, ale nebola som ani na jednej. Prvý termín som sa hanbila, lebo tam aj ten, čo mal na starosti tých najpomalších, mal bežať v čase, ktorý nedosahujem ani pri behu dolu kopcom. Keď som na fotkách videla moju spolubežiacu zo Sliača, rozhodla som sa, že na druhú ochutnávku prídem. Ale zase raz zvíťazila moja býčia lenivosť a ja som zaspala a nestihla som vlak.  Tak sme sa dohodli s jednou teraz už kamarátkou, že si urobíme ochutnávku samy dve. Prispôsobila sa môjmu tempu a 17 km sme zabehli za 2 hod. 20 min.  Na viac som si netrúfala.  Ostávali 2 víkendy do termínu.  V nedeľu som sa vybrala, že si odskúšam tých 21 km, po cca 13 km ma začalo bolieť koleno a ešte som 2 km striedavo bežala a kráčala a posledných 6 – 7 som už len krivkala. Chytila som paniku, čo ak sa mi to stane na pretekoch a napísala som o radu skúsenejším.  Odpovedali mi, ja som si ich preštudovala a pre istotu som si naordinovala ešte aj lieky proti zápalu, čo som brala predtým v podobnej situácii.  Posledný pokus odbehnúť trasu som si stanovila na 28.8.  Nezvládla som to, koleno začalo bolieť už po 10 km.  Vzala som si lieky  proti bolesti a nasadla na autobus domov.  Potom som už behávala len takých cca 5 km,  napchávala sa práškami , avokádom a priala si, aby koleno nezradilo v rozhodujúcej chvíli.

 V deň „D“ som nebola vôbec  nervózna. Mala som jediný cieľ, dobehnúť v limite. Nič viac nič menej. Štartovali sme spolu s kamarátkou, pred štartom sme ešte prehodili pár slov.   Niekoľko sekúnd po štarte som vládala s ňou držať krok, potom som už videla len chrbty predbiehajúcich pretekárov. Spomenula som si na slová Miloša Škorpila, „bež pomaly, bež pomaly“, „nepodľahni davu“, a držala som sa ich. Bežala som si svojím zvyknutým tempíčkom, 8 min / km,  lebo tempo sa to nedá nazvať.  Do 2  km ma predbehli  asi všetci, pri Malej stanici som stretávala prvých pretekárov, ktorí sa už vracali z Kremničky.  Na prvej odovzdávke  štafety som to chcela vzdať, závidela som tým, čo to už mali za sebou.  No ale to by som si asi prestala vážiť samu seba, keby som to teraz vzdala, tak som si povedala, že ešte kúsok a uvidíme.  V Radvani som stretávala známe tváre z predošlých pretekov a ochutnávky,  zdravili sme sa.  Na 7 km som bola definitívne posledná, nik za mnou, všetci predo mnou.  Po niekoľkých metroch som dobehla  predposlednú, istý čas sme sa striedali na našej pozícii, potom som ju stratila. Na 10 km som mala čas 1 hod, 20 min. O 10 min lepší, ako zvyknem behať 10 km.  Akoby som chytila druhý dych, mala som cca 10 min rezervu, a povedala som si, že už len chvíľu a polovicu mám za sebou. To predsa v takejto situácii nemôžem vzdať.  K betonárke som kráčala, lebo som do kopca nevládala.  Pri betonárke som bola svedkom výmeny názorov medzi obyvateľom Uhliska, ktorý sa kvôli maratónu nemohol dostať z domu a policajtmi.  Chcela som bežať dolu kopcom, ale začalo ma bolieť koleno, tak som viac kráčala ako bežala. Po rovine som si to rozbehla. Podarilo sa mi predbehnúť jedného pána. Fíha,  už sú dvaja za mnou.  Kdesi na sídlisku som dobehla dve panie, čo bežali spolu a na Hornej som ich predbehla. Tu ma predbehol víťaz maratónu. Ten človek nebežal, ale lietal, nohy sa mu ani nedotýkali zeme.  Tak nádherne som ešte nevidela nikoho predtým bežať.   Predo mnou bola vrkočaňa, ktorú povzbudzoval jej partner na bicykli.  Dobehnem ju?  Ak áno, bude dobre, ak nie, nič sa nestane. Tak som ju mala na očiach celú Bakošku, keď kráčala ona, tak aj ja, keď bežala, tak aj ja.  Akurát dolu kopcom od Bakošky som zase kráčala, a ona bežala,  lebo koleno sa ozývalo.  Ale veď už len kúsok, je to menej ako z roboty domov, to už predsa zabehnem.  Kdesi pri Slovenke som ju predbehla. Hurá, ale ešte sa neraduj dievča, ešte ťa čaká kopec hore Dolnou.  Predbiehali ma maratónci. Priala som im to, dokonca som bola rada, aspoň chvíľu som držala s nimi tempo a zrýchlila som.  Na námestí  už keď som videla cieľ, ma zastavili usporiadatelia a tvrdili, že som diskvalifikovaná, aby som odovzdala číslo, vraj som nestihla limit. Nechápala som, veď ešte nebolo 12:00. Tak som ich presvedčila, že si to chcem zabehnúť len pre seba, aby som vedela na čom som a aby mi nechali číslo na pamiatku. Tak mi láskavo dovolili dokončiť pretek.   V tom strese a zmätku som nebežala v správnom koridore a nevedela som ako sa dostanem do cieľa. Jeden pán mi ukázal štrbinu pri fontáne medzi zábradlím a fontánou, tak som ju využila a dobehla.  Čas cca 2 hod, 52 min. Možno som dáku minútku stratila pri záverečnom nedorozumení. Ale to nič neuberá na šťastí, ktoré som prežívala, keď som to dokončila.  Splnila som si cieľ, dobehla som v limite.

Moja bilancia za rok:

„ vzdialenosť medzi bránkami na škvárovom  hrisku: 34  sekúnd

Schudla som.  

Kolená ma menej bolia

Lepšie si organizujem čas a viac si ho vážim.

Dokážem zabehnúť 10 km naraz

Našla som si nových známych

Viem, čo sú endorfíny

Viem, čo je adrenalín

Viem, čo je to siahnuť na dno svojich síl.

Viem, čo je to: „srdce išlo vyskočiť z hrude“

Vetné spojenia:  „Čas uteká“, alebo „Kilometre ubiehajú“   „dobehni na kus reči“ „dobehni na kávu“ nadobudli pre mňa úplne ale úplne nový zmysel.

Pred rokom sa mi zdalo nemysliteľné, že zabehnem polmaratón. OK, nezabehla som ho ani teraz, boli úseky, kde som kráčala, ale snáď o rok to už zvládnem.

Teraz sa mi nezdá nemožné zabehnúť maratón. Nehovorím, že o rok, ale raz – aspoň raz v živote ho chcem zvládnuť.  Viem, že nemám toľko času ako 20 – 30 roční, a preto len v kútiku duše drieme sen o 100 km behu, možno raz sa zobudí a splní, nie je to nevyhnutné ku šťastiu, ale predsa len, možno raz zvládnem beh cez Nízke Tatry. 

A ako zvyknú hovoriť naši po anglicky hovoriaci kolegovia „last but not least“

Zostať aspoň taká zdravá ako tento rok, aby som mohla zistiť, či sa o rok zlepším v tých pretekoch, ktoré som absolvovala v tomto roku.

Autorka: Zuzana Jandurová

Foto: z trénigu na Krakovej holi