Môj prvý rok behania

image_74

„Prežíval som ťažké obdobie v živote a potreboval som sa zbaviť stresu“ – to bola kamarátova odpoveď na otázku, prečo začal behať. On už beháva takých 10 rokov, ja som s tým začala až vlani približne v takomto období.

S touto myšlienkou som sa pohrávala už dlhšie, v podstate od jari, ale verná svojej býčej lenivej povahe, vždy sa našli nejaké dôvody, prečo nie, nuž ale keď som sa vystrábila z posledného (verím) zápalu pľúc  vlani v lete, a vládala som  konečne dýchať pri chôdzi, povedala som si, že je najvyšší čas, skúsiť aj behať.  Tak som to skúsila, najskôr som len pobehla pri prechádzke, cca 200 m, potom takú istú vzdialenosť pešo, a tak som strávila hodinku na „prechádzke“. Prvé merateľné výsledky som zaznamenala  6.10. a odvtedy si vediem denníček.

Takže môj prvý zápis „ vzdialenosť medzi bránkami na škvárovom hrisku: 40 sekúnd

Chodievala som sa prebehnúť po našom chotári, zašla som na miesta, kde som nebola mnohé roky a trochu unavená s vyčistenou hlavou som sa vracala domov. Samozrejme nebol to beh na aký sú zvyknutí bežci, len taký indiánsky, striedala som beh a chôdzu.  Na internete som si vyhľadala rady ako začať, ako postupovať a riadila som sa nimi.

Postupne sa tie vzdialenosti, ktoré som prešla krokom skracovali a predlžovali tie behané.  Asi ako u každého začiatočníka.  Žijem v obci obkolesenou horami. Z jednej strany Nízke Tatry, z druhej Slovenské Rudohorie. Môžem si vyberať trasy aké len chcem a všetky vedú nádhernými zákutiami. Zvykla som si po skončení behu v Rudohorí odskočiť ešte na moje obľúbené miesto pri Hrone, vydýchať sa, a tak kľudná už dôjsť domov.  No a už pár dní keď idem do Nízkych Tatier, urobím pár metrov navyše,   prebehnem cez cestu, a som zase pri mojom milovanom Hrone, takže tam vždy končím.

Vlani mi ani len nenapadlo, že by som sa mala prihlásiť niekedy na nejaké preteky. S touto myšlienkou som sa začala pohrávať, keď som sa náhodou dostala na stránku marathon BB. A už mi chrobák vŕtal v hlave.  Trojkráľový večerný beh. Najskôr som si pomyslela, čo to za bláznovstvo, preháňať sa nočnou zľadovatenou Bystricou. Ako sa termín blížil, menil sa môj názor a skúšala som zabehnúť tú hranicu 5 km. Najskôr na páse v jednom fitku, ale zistila som, že to nie je pre mňa. Hrozný vzduch, stále ten istý pohľad na stroje a tých istých ľudí, chýbal mi ten pocit voľnosti. Tak som to skúsila u nás na školskom dvore. Odbehla som si 25 kolečiek a zistila som, že to zvládnem.  A ešte aj počasie malo byť priaznivé,  bez snehu a ľadu. Tak som sa prihlásila.  Mala som len 2  priania. Dobehnúť a nebyť úplne posledná. To prvé som nesplnila, lebo do kopčekov som kráčala, ale nebola som posledná, za mnou boli ešte asi 4 – 5 . Môj čas bol cca 40 min. Bol to môj prvý pretek, atmosféra vynikajúca,  a chytilo ma to, zapáčilo sa mi všetko, čo k tomu patrilo. Komentáre blízkych:  „To si išla pospiatky?“ Alebo :  „Veď keď sa ponáhľam, idem rýchlejšie.“  A podobne.   V eufórii z prekonaných 5 km som sa prihlásila na polmaratón v septembri. Veď to je len 4 x viac ako som zabehla, takže 4 x 40 min = 160 min, to je v limite do 3 hodín  a do septembra mám ešte času a času, to určite natrénujem. Nuž takto som rozmýšľala, keď som vypisovala prihlášku. A okrem toho – zľavnené štartovné, no kto by odolal.

Zima bola teplá, iba pár dní so snehom a ľadom, vyskúšala som si aj takýto povrch, ale to mi nevyhovuje.  Namiesto behu som sa chodievala  korčuľovať na zimák,  do B. Bystrice ako sa dalo, 1 – 2 x do týždňa.

Jar prišla skôr ako po iné roky. Vytešovala  som sa z každého rozkvitnutého kvietka, kríka. Doma bolo ťažko, snáď najťažšie za posledné roky.  Starala som sa o dvoch blízkych nevládnych ľudí, práca, domácnosť, školák.  Nestíhala som všetko na 100 % a energiu som čerpala práve z pobehovania v prírode.  Niekto by si myslel, že utekám od problémov, možno to tak bolo, ale vtedy som nechodievala z behania domov unavená, ale naopak, plná energie na ďalšie povinnosti.  Ale aj tak mi nevyšiel čas viac ako 1 – 2  x do týždňa, obyčajne to bolo v sobotu alebo v nedeľu poobede.

Prišiel máj a ja som  si chcela vyskúšať  beh do vrchu, tak som sa prihlásila na Bystrický vertikal, skrátenú verziu, 6 km a prevýšenie cca 200 m. No čo budem rozpisovať, medzi predposlednou a mnou bol rozdiel cca 30 min.  Nikdy by som nepovedala, že 200 výškových metrov môže byť takých ťažkých.  Po dokráčaní do cieľa som si oddýchla a bežala naspäť na námestie, celých 6 km som bežala, normálne som to vládala, no veď to bolo hlavne dolu kopcom.  Musela som čakať na vyhlásenie výsledkov, pretože rupsak som si omylom dala do toho auta, čo viezlo veci pre tých výkonnejších až na Šachtičky. Mala som v ňom suché veci, peniaze  a niečo na jedenie, nuž tak som musela počkať, kým sa vrátia. Čakalo ma milé prekvapenie, vo vaku bol aj priložený banán. Oj veru nikdy predtým mi tak nechutil obyčajný banán.   Doma som si to zariadila tak, aby som mohla byť preč  celú nedeľu a išla som si ešte zaplávať. Veľmi dobre mi padol takýto voľný deň  iba pre seba.  Reakcia doma na môj výsledok : „Iba hanbu si robíš“.

Medzitým som sa prihlásila už aj na beh sliačskym chotárom a nechcela som ustúpiť.  Vzala som aj syna na detské preteky, dostal šiltovku a veľmi rád ju nosí.  Stretla som sa tam s usporiadateľom predošlých pretekov a tak som mu povedala, že ak to neodbehnem, aspoň sa poprechádzam  okolo Sliača tak, ako okolo Bystrice.  Aj tu som obhájila svoju pozíciu poslednej pretekárky,  ale  stálo to za to,  trasa viedla nádhernou krajinou, kde som doteraz nebola, a keďže som vedela, že už budem posledná, o nič mi nešlo a tak som aj fotila tie výhľady.  Bežali sme s pretekárkou rovnakej výkonnosti, tak sme sa cestou aj porozprávali, a bežali sme spolu, Hm bežali, pravdu povediac, občas aj kráčali a dobehli sme skoro v rovnakom čase.  8 km za cca 68 min. Spolu s nami bežal aj jeden pán, vravel, že je kardiak, ale aj tak bežal rýchlejšie ako my.  Normálne som mu to priala, a aby ešte veľa rokov vládal. Vo výsledkovej listine som sa dozvedela, že sa narodil v rovnakom roku ako môj otec. Lenže on je už viac ako 10 rokov na druhej strane rieky.

Posledný májový víkend sa konali preteky v Tatrách. Nočný beh okolo Štrbského plesa a výbeh pod mostík.  Pod mostíkom som bola už veľa krát, zopárkrát aj na ňom, a  v mojej pamäti  to nevyzeralo nijako hrozivo,  tak som sa prihlásila aj na tento krátky beh. Nešlo mi o nič, veď ak ma nevyberú nič sa nestane. Vybrali ma. Prvé červené svetielko mi zasvietilo pri prihlasovaní, kde som podpisovala  reverz. Večer sme sa išli prebehnúť po časti trate na večerný beh, prehliadla som jednu odbočku  tak som sa vrátila a prešla to ešte raz. Potom som sa išla prejsť okolo plesa, bolo hmlisto, každú chvíľu sa dalo čakať, že z jazera sa vynorí nejaká príšera.  Kulisu dotvárali neodstránené kmene z nedávnej kalamity.  Scény ako z hororového filmu. Došla som k mostíku a skúsila som si výbeh na ten kopec.  Rešpektovala som ceduľku so zákazom vstupu a išla som popri trati.  Nuž trvalo mi to dosť dlho, kým som to vykráčala. Aj som sa poriadne zadýchala.  Druhý krát mi zasvietila kontrolka a povedala som si, že uvidíme zajtra, keď budem vyspatá, oddýchnutá, ako to zvládnem.  V sobotu ráno som  si skúsila  znova ten „výbeh“ pod mostík, znova som rešpektovala zákaz, a keď som zišla dole, už tam pripravovali na preteky. Tak som vyšla hore ešte raz,  teraz som však už išla po trati, ako sa malo, prichytávala som sa lán a veru mala som čo robiť, aby som to v polovici nevzdala. Ale dokráčala som dáko hore.  Kontrolka v mojej hlave už nesvietila,  neblikala, bolo to blikajúce cingajúce zvukové znamenie pri železničnom priecestí, keď tadiaľ prechádza vlak. Panebože, na čo som sa to ja dala, čo tu robím, idem to vzdať  a odhlásim sa, nejdem sa tu strápňovať.  Takéto myšlienky mi vírili hlavou. Oddýchla som si a zišla som dole, tam stáli nejakí chlapci, prehodili sme zopár slov a povedala som im, že sa idem odhlásiť. Ukázali mi, ako sa správne prichytávať, čo robiť a čo nerobiť a nejako ma presvedčili, aby som to predsa len skúsila.  Nuž tak som to skúsila ako bolo treba a išlo  to oveľa ľahšie, v polovici kopca som si povedala, že už techniku ako-tak viem, vrátila som  a povedala som si, že tam nie som prihlásená jediná žena, boli sme tri, tak to hádam už teraz nevzdám.   Štartovali sme v dvojiciach,  usporiadatelia nám ako dámam dali prednosť, tie dve kočky spolu a  ja som išla s nejakým chalanom.  On už bol vydýchaný dávno hore a ja iba v polovici. Diváci boli perfektní, povzbudzovali ma, časomerač:  „už len kúsok a bude to pod 5  minút.“ Napriek tomu všetkému bol môj čas viac ako 5 minút.  Víťaz to zvládol za menej ako minútu.  Na stupni víťazov stál aj jeden z chlapcov, ktorí ma presvedčili, aby som to nevzdala.  Tak mu aj kamarátovi ešte raz ďakujem za nezabudnuteľnú skúsenosť, viem ako je to siahnuť na dno svojich síl a prekonať sa. Poobede som mala čas, tak som len tak sedkala a kochala sa okolím. Po dlhej predlhej dobe som nerobila nič.  Doslova nič. Len sedela, pozerala na kopce, dýchala čerstvý tatranský vzduch  a dokonca ani nemyslela na nič. Prišiel čas hlavného preteku. Na moje veľké prekvapenie som stretla rodákov, ktorí tiež pretekali. Vôbec som netušila, že behávajú a ani oni to nevedeli o mne.   Na štarte sme stáli spolu, ale už o pár sekúnd som rodáčke nevidela ani chrbát a ocitla som sa na konci. Okolo Štrbského plesa sme sa ešte striedali s jednou dvojicou na poslednej pozícii, ale potom ma opustili. Pri chatke, kde žila Máša Haľamová,  sa už rútil oproti mne obrovskou rýchlosťou prvý pretekár, ktorý obehol už aj malé pleso a mal už len pár metrom do cieľa. Uff. Ja som mala zase tú česť, že ma sprevádzal anjel, ktorý sa prevtelil do jedného z organizátorov. Bol veľmi zlatý, povzbudzoval ma celú trať a veril mi, že predbehnem nejakých pretekárov. Mrzí ma, že som ho sklamala. Mala som blbý pocit, keď hneď po mojom prebehnutí  odstraňovali značenie a zátarasy.  Pri dobehu do cieľa som počula, ako vyhlasujú moje meno a že už dobieha posledná pretekárka. No ďakujem pekne za takúto poctu, už to nikdy viac nechcem zažiť.  Ale napriek tomu atmosféra bola úžasná, diváci povzbudzovali. Vraj pršalo, ale nejako som ten dážď nevnímala, len to povzbudzovanie okolo a oranžovú vetrovku môjho anjela. Zmizol,  len čo som prebehla cieľom, a možno ešte chvíľu predtým. Hľadala som ho, a našla som ho až o hodnú chvíľu, keď som už bola preoblečená a vydýchaná.  Mala som rovnaký čas ako na Sliači, hoci tu som vydala podstatne viac námahy a nekráčala som toľko veľa ako tam. Hm, sú veci medzi nebom a zemou, ktorým nerozumiem a nebudem ich riešiť.  Rozhodla som sa, že už nikdy viac nechcem zažiť takúto poctu byť posledná a na ďalšie preteky sa prihlásim až keď sa zlepším. A odbehnem len tie behy, na ktoré som zaregistrovaná.  Tak ma čakal ešte tohto roku Tesco beh a ten septembrový polmaratón v Banskej Bystrici. 

Pokračovanie …

Autorka: Zuzana Jandurová