Môj prvý polmaratón (Čečehov 2015)

dojak_kulkovsky_cecehov

Nohy kmitajú, po chrbte steká pot, čelo jemne zaprášené, každým metrom sa pri trati nachádza čoraz viac divákov. Cítim, že už nie som ďaleko, vytúžený cieľ je na dohľad.

Ešte chvíľu a už som tam. V ten jeden krásny marcový deň som odbehol svoj prvý polmaratón.

Všetko to začalo pred deviatimi mesiacmi, keď som si povedal, že už je priveľa tohto sedavého spôsobu života. Zavriem knihu Stvorený pre beh, obujem si tenisky a bežím svoje prvé kilometre. Nohy čudne prepletám, necítim žiadnu istotu v kroku, akoby som sa učil znovu chodiť, respektíve behať. Po dobehnutí z hrôzou zisťujem, že som o celé 3 minúty pomalší na 3 km ako pred piatimi rokmi. Vtedy som sa aktívne venoval basketbalu a bol v najlepšej forme. Po dvoch týždňoch behu zisťujem, že je to ešte horšie, dostal som ho, mám bežecké koleno. Štúdium na vysokej škole ma nielen zaťažilo a urobilo zo mňa slimáka ale aj invalida. Prvé dni som ledva chodil a bol som schopný odbehnúť nie viac ako 200m. „Dobre“ , je na čase dať si prestávku a študovať čo mám za problém. Po mesiaci opäť vybehnem ale po kilometri začínam cítiť, že je to tu zas, jemná pichľavá bolesť v kolene, cítil som sa strašne. „Budem schopný ešte behať?“ Mihotali sa my myšlienky v hlave. Ak je pravda, že problém s kolenom vyriešim tak, že posilním svoje stabilizačné svaly krátkymi intenzívnymi behmi, je na čase to vyskúšať. Nemám čo stratiť. Dobre si pamätám pohľad mojej mamy, ktorá zakaždým sledovala ako si obúvam tenisky a o pár minút sa vraciam krívajúci. S dobrým úmyslom ma odhovárala no ja som mal svoju teóriu. Každým týždňom som bol schopný odbehnúť o pol kilometra viac.

„A je to tu“, povedal som si, keď som ráno otvoril oči. Pripravujem si veľkú porciu zeleninového šalátu po ktorom som ešte stále hladný, preto si dám navyše ešte jednu extra porciu mrkvy. Hlad cítim naďalej. Pokrútim hlavou. Prečo som vôbec začínal so zdravou výživou a delenou stravou 2 dni pred mojim životným bežeckým výkonom? Horšie som si to načasovať ani nemohol. Na druhú stranu aj keď som cítil hlad bol som plný energie ako nikdy predtým. Experiment so zdravou stravou naozaj funguje, doslova som sa cítil ako zajačik Energizer. Hľadám ďalší príjem potravy, v tom vidím energetickú tyčinku ktorú si beriem na závod a napadne mi ochutnať ju nech viem ako chutí. Odhryznem kúsok a zisťujem, že som jedol aj lepšie, ani dole krkom nejde dobre. Dúfam, že ju do seba na závode dokážem natlačiť. Začínam sa obliekať, tričko, vetrovka, tepláky. Kde mám tepláky??? Hľadám všade až nakoniec zistím, že spomínané tepláky sa nachádzajú 300 km ďaleko a ďalšia vhodná náhrada sa práve perie. Musel som zobrať čo som mal po ruke, teplé a dobre sajúce vlhkosť.

Pri nástupe na autobus predo mnou stojí jedna stará 60 ročná pani s kovbojským klobúkom na hlave. Kupuje si lístok do dediny do ktorej chodí autobus len 3x za deň. Zhodou okolností do tejto dediny na konci sveta smerujem aj ja. Neodolám pokušeniu a tejto zaujímavej staršej žene pozriem na nohy. V bežeckom úbore vidím štíhle vyšportované nohy ktoré som si ihneď zamiloval. Okamžite ako som nasadol do autobusu som sa Soni prihovoril a zoznámil sa s ňou. Len ťažko som dokázal pochopiť, že prichádza sem až z Bratislavy. Cestou sme spoznali ešte jedného bežca.

Keď sme vystúpili, vedeli sme, že sme na správnom mieste. Vo vzduchu bola cítiť závodná atmosféra a nádych vzrušenia pred štartom, posledné narovnanie štartového čísla a hurá na štart. V tej chvíli ma zdrapí Soňa a hovorí: „Ideš so mnou dopredu, idem na osobák, ide o každú sekundu“. Onedlho už stojím so Soňou v prvej rade. Dobrý nápad to veru nebol. Ako odznel výstrel, stádo nabudených ľudí sa dalo do pohybu a ja som sa ocital hlbšie a hlbšie, chcel som zrýchliť, no nesmel som! Ako ideme ďalej, stretávame prvých divákov. Všetci sú vysmiaty ako zo seriálu Priatelia, tlieskajúci do rytmu behu, so skandovaním, ktoré pridávalo akoby zázrakom energiu. Najlepšími fanúšikmi boli rómske deti na začiatku a konci dediny. V každej jednej dedine sa ma totiž pýtali, „za tebou ešte niekto ide?“ Na ôsmom kilometri začínam cítiť pot a pomalý nástup únavy. Každá podpora od divákov je dobrá, a preto keď vidím otecka so synom ako sa prizerajú a povzbudzujú, potešil som sa , keď tu zrazu ten malý drzý drobec namieril na mňa paličkou ako nejaký snajper a urobil puff. Bol to zásah, po prvotnej zástave srdca som sa smial ešte kilometer. Po občerstvovačke v polovici závodu vyťahujem spomínanú energetickú tyčinku dúfajúc, že ju do seba dokážem dať, zahryznem. V tom momente sa mi oči rozžiarili. V nose cítim vôňu jablka a na jazyku sladkú chuť. Na tri zahryznutia bola zjedená. Po istej chvíli mi akoby krv zovrela a ja som sa cítil nespútane. Bežal som ako vo sne uvoľnene ľahko, akoby po oblakoch. Tento pocit však netrval večne. Na 15-tom kilometri som z oblakov spadol späť na zem vo chvíli, keď som pozrel na hodinky a zistil, že mám nádej zabehnúť na môj vkus dobrý čas. Už som vedel, že dôjsť do cieľa dokážem. Tento krát moju myseľ pútala otázka „za koľko to zvládnem?“

Zvyšujem tempo, tlačím na pílu ale len z voľna sa približujem bežcovi predo mnou. Koncentráciu vie odpútať len hraboš bežiaci do svojej nory. Pokračujem v úsilí, keď v zahmlenej diaľave identifikujem vodojem okolo ktorého som bežal pred hodinou. Práve vtedy som si uvedomil, ako ďaleko som dokázal zabehnúť. Uvoľnil som sa. Spotený s čvachtajúcim tričkom a s ťažkými nohami dobieham ku cieľu. Utieram si čelo, na ktorom sú kúsky prachu pripomínajúci brúsny papier. Začínam počuť hluk komentátora a vidieť svetelnú tabuľu na ktorej je čas 2:12 . V blízkosti nej sa nachádza aj nový známy z autobusu ktorý ma víta v cieli. „Dokázal si to“ áno dokázal 🙂 Po niekoľkých minútach dobieha aj Soňa ktorá to dokázala po 9-ty krát a priblížila sa tak k svojmu vysnívanému 10-temu jubileu. Jej úspech ma fascinuje natoľko že si kladiem otázku. Ako ďaleko dokážeme zabehnúť?

Chcem poďakovať organizátorom Čečehovského polmaratónu, ľuďom ktorých som stretol, divákom za podporu a spríjemnenie voľného času, mladému šoférovi, ktorý nás odviezol do Michaloviec a vodičovi autobusu ktorý nám zastavil keď sme na poslednú chvíľu dobehli na zástavku.

Autor: Peter Kulkovský

Foto: 144 Peter Kulkovský, 110 Pavol Zubal

Komentáre 1

  1. Soňa Macejáková

    ahoj Peťo, tak pri čítaní Tvojho článku Môj prvý polmaratón (Čečehov 2015) si ma viac krát rozosmial. Som veľmi rada, že si nakoniec dal svoje dojmy na papier, ako si vravel. Nie si sám, čo len ťažko vedel pochopiť, že prichádzam až z Bratislavy odbehnúť si do Čečehova polmaratón. Veď cesta tam trvala 12,5 hodín. Sestra-dvojička mi vždy povie, že to je šialenstvo … Ale každému som vysvetľovala, že to je môj 9-ty polmaratón a že som si ho musela ísť odbehnúť, nakoľko som chcela na 10. ročníku ČSOB Bratislava Marathon dňa 29.3.20158 odbehnúť môj jubilejný 10-ty polmaratón. Tiež mám takú milú povinnosť napísať o mojom krásnom deviatom polmaratóne v Čečehove. A v článku spomeniem, že ma v autobuse oslovilo také „chľapča“, že či idem tiež do Čečehova na beh. No a keď sa stretnú dvaja bežci, tak rozhovory nemajú konca-kraja. A tiež spomeniem, že si super tanečník. Veď keď už dobehol posledný bežec – teda posledná bežkyňa (to som bola ja), tak hrala super kapelka a Ty si moje pozvanie do tanca – na moje velikánske prekvapenie – prijal – a chvíločku sme si aj zahopkali. Takže Peťo si perfektný nielen bežec ale aj tanečník, Teším sa na najbližšie stretko niekde na bežeckej trati a po behu je najlepší relax tanec, takže si Ťa „objednávam“ aspom na jeden taneček, lebo keď bežkyne-tanečníčky zistia Tvoje tanečné kvality, tak bude o Teba na tanečnom parkete naozaj velikánska „bitka“. No tanečníci sú „úzko profilový tovar“. Tento rok som absolvovala 3 bežecké bály (ale do poslednej chvílky nebol tanečník) – no napokon všetky tri dopadli perfektne – ešte o nich musím napísať. A Ty by si na budúci rok na žiadnom z nich nemal chýbať. Dokonca na jednom z nich – v Gbeloch – by si mohol vystúpiť aj na stupienok víťazov …v prípade Tvojho záujmu Ti dám info – Soňa