Môj príBEH – SÚŤAŽ

image1

Pred čím utekáš? – Touto otázkou ma zaskočil môj obľúbený hudobný dramaturg môjho obľúbeného rádia, v ktorom som v tom čase pracovala. Už tam síce nerobím, no rádio je aj napriek povinným kvótam stále mojím najobľúbenejším. Práve som vtedy nastúpila a celkovo sa v mojom živote pohlo veľa vecí a ľudí. Vedel, že sa venujem behu a rada o ňom rozprávam.

Celkovo rada rozprávam, takže som sa mu pokúsila odpovedať:

Otázka je skôr: za čím utekám? – Odpoveď otázkou je jedna z najotravnejších odpovedí na svete. Po prvé preto, že opýtaný neodpovie na otázku a po druhé preto, že to takmer stále používajú politici. Odpovedí je však viac, než by som mala vtedy v rámci pauzy medzi moderátorskými vstupmi čas vysvetliť… Tri bodky sú tiež extrémne otravné, skoro ako caps lock v konverzácii. Preto začnem pokračovať.

Behať som začala na vysokej, keď som potrebovala pohyb, relax, oddych, čas na zamyslenie, chvíľu pre seba, či len radostné ticho lesa, ktoré som pri štyroch súrodencoch nevyhnutne potrebovala. Bola to výzva, keďže ako väčšina z nás – bežcov – som predtým v škole na dvanásťminútovke myslela, že je to mojich posledných dvanásť minút života. Teda v lepšom prípade, ak dožijem aspoň k cieľu. Ale nebolo. Žijem aj dnes, a to som za tie roky nabehala tisíce kilometrov. Znie to síce veľkolepo, no fakt je ten, že som stále len hobby happy bežec s nadšením a radosťou, ktorá trvá a trvá a trvá. A som za to nesmierne vďačná. Pretože najťažšie je žiť ľahko v harmónii so svojimi potrebami, myšlienkami a okolím.

Bežci ale vedia. Vedia, že keď bežia, sú zdraví, schopní prekonávať samých seba, vedia svoju energiu správne nasmerovať na cieľ, ktorý si dajú. Časom potom sami zisťujú, že skvalitnili svoj život v mnohých leveloch. Ani sa človek nenazdá a odrazu je z jedného vynervovaného usedeného skysnutého puberťáka spoľahlivejší, zodpovednejší a čestnejší človek, ako zvykol bývať. Oveľa viac sa usmieva a teší zo života. Už vlastne síce dávno nie je puberťák, no je to jedno, lebo vďaka vybehanej postave vyzerá lepšie ako väčšina teenagerov, akurát má v hlave lepšie utrasené myšlienky. Niet sa čo čudovať, veď dve hodiny behu denne utrasú kadečo. Počas týchto hodín samoty a radosti sa v hlave vytvára priestor pre veľa plánov a snov.

Beh je úžasný priateľ človeka. Je so mnou v dobrom aj zlom. Behala som na škole, po škole, v práci, po práci, k priateľovi, aj od neho, no keďže každý beh je u mňa kolečko, vrátilo ma to späť. Nie síce k priateľovi, ale už k snúbencovi a manželovi, ale to sa stáva, keď sa cesta pod vašimi teniskami otvára v nové horizonty. Teda je pravda, že beh ma na rok opustil – pri tehotenstve môjho syna – no nemám mu to za zlé, čo by predsa robil pri rizikovom tehotenstve? Ale hneď ako som bola schopná zavrieť za sebou dvere a nechať doma moju rodinu – rozumej zmäteného a vyľakaného manžela a spiace nakojené bábätko – okamžite som vybehla. A bola to – hádajte čo? No čistá radosť predsa! V podstate som len trošku hopsala, ale tie endorfíny! Ten pocit, že vaše telo dokáže popri oxytocíne z prietokového ohrievača pre dieťa vytvárať aj hormóny šťastia, toho behavého, to bolo pre mňa ako druhé Vianoce. A že bolo tých Vianoc v tom roku viac než dosť, keďže sa ten tri a pol kilový balíček mal narodiť na Štedrý deň, no prišiel až na Štefana. Čo samozrejme predĺžilo vianočný ošiaľ. Od toho okamihu začalo všetko naberať ten správny smer. Stále viac a viac kilometrov, stále väčšia radosť zo života, jednoducho dovolenka ako má byť! Pochopila som, že dva roky prázdnin nie sú sci-fi, ale len synonymom materskej dovolenky. Teda iba v prípade, že vám stačí ku šťastiu zdravie a láska. Viac si človek z rodičáku ani nemôže vyskakovať, však áno? Zato behať môže o sto šesť. Tak odrazu ošiaľ prešiel plynule do šialeného nápadu – zabehnúť pol roka po pôrode polmaratón – i zvládla som to! Dokonca oveľa lepšie ako moji chlapi, ktorí mali v čase môjho návratu domov spať, no keď som zbadala na okne nalepené štyri obrovské zúfalé oči, stihla som po tom veľkom osobnom triumfe akurát tak bleskovú sprchu a plynule som behom prešla do spálne odkojiť si pravidelnú večernú dávku. Láska ide cez žalúdok. Niekedy je jej toľko, že ide aj hore krkom, ale odkedy prešli problémy s detským refluxom, aj tá tekutá láska sa lepšie trávi. Ja som ale bola po behu taká hladná, že by som zjedla aj to bábo. Nie, to by som nespravila, v mojom bruchu bolo predsa deväť mesiacov a to stačí. A nebola som len hladná, ale aj unavená. Zaspala som ako bábätko. Teda, bola by to pravda, ak by bábätká spali tvrdo ako po polmaratóne, ale to naše práve v tom čase začalo štrajkovať a meniť milujúcu matku na zombie. Ale nie, neprestala som behávať. Aj napriek prerušovanému spánku, ktorý je asi tak úchvatný ako čokoľvek prerušované, čo si len dokážete predstaviť, som držala svoj rytmus tréningov. Musela som, aby som nezblbla. Dobre som spravila, zmúdrela som. Miesto slniečkárskych článkov o tom, ako treba robiť dieťaťu otroka, inak z neho bude vynervovaný hysterický jedinec, som začala čítať odbornú literatúru o deťoch. Teda tú, čo píšu vedci na základe výskumov a pozorovaní, čo ma nesmierne upokojilo. Dieťa zázračne spí a ja tiež. Teda nie je za tým zázrak, len veda! Veď rodičovstvo je veda…

Foto_2Zase tri bodky, čas posunúť ciele o nejaký ten metrík, kilometrík. Tak som zatúžila po maratóne. Áno, to, že človek zje pol pizze, ho ešte nekvalifikuje na zjedenie celej, ale ja som si povedala, že keď som zvládla po pol roku polmaratón, hádam po roku zjem aj celý. Jeseň bola depka, čo vám poviem, viac roboty ako času, viac výhovoriek ako behu. Presne rok po pôrode, na Štefana som vybehla do lesa. Bolo to krásne, spomínať na to všetko práve pri behu. Neviem, asi som závislá od rozmýšľania pri utekaní. Nejako mi to ide krajšie a lepšie. Jáj, už viem! Veď tam na mňa nikto nemrnčí, vďaka čomu dokážem vymyslieť aj jednu súvislú myšlienku. A hoci som maratón do roka nedala, nie je všetkým dňom koniec. Košický maratón mieru mi teda ušiel, ale prišiel nový rok a s ním pozvanie na FB event ČSOB Maratón. I reku, čas sa zamyslieť. Nie, nie je čas myslieť, behať mi treba. Tak som behala. Veľa, viac ako obyčajne, no menej, ako by som si želala. Aj tak som sa na štart postavila. Som totiž veľmi tvrdohlavá. Celú noc som uvažovala, ako prežije moje dieťa šesť hodín bez matere. No napriek stresu, ktorý táto myšlienka spôsobovala, som odovzdala dieťa s kartičkou poisťenca ľuďom, ktorí ma splodili, porodili a vychovali. Keď hrala hymna, bola som dojatá. Nie preto, že by ma rozcítila myšlienka na to, že je nad Tatrou búrka, ale preto, že tu stojím. Teraz. Takto. O chvíľu pobežím. Pomaly. To bolo jediné, čo som si opakovala. Prvé dve hodiny som bežala pomaly za ujami, čo si medzi sebou stále podávali tabuľku s časom 4:00:00, potom záhadne zmizli v kľukatých zákutiach Hviezdoslavovho námestia a na nábreží som ich ešte vďaka hadíkovej trase niekoľkokrát videla, no potom sa za nimi zatvorila zem. Hádam to za tie štyri hodiny prebehli aj dvakrát. Vyzerali, že tak ešte zvládnu bežať aspoň dva dni. Ja nie. Ak som vravela, že môj jediný stres bola starosť o potomka, nebolo to úplne tak. Druhá bola, či budem môcť niekde cestou cikať. Lebo dve hodiny prebehnem na jedno wecko, ale dlhší čas si nutne vyžaduje cikpauzu. Vďaka za ňu na Karadžičke. Strach zažehnaný, legíny ostali suché a podľa sms, čo som dostávala od rodičov, aj dieťa bolo celé (pravdepodobne tiež suché). Tridsiaty piaty kilometer si budem pamätať. Sedela tam pani. Nie na obrubníku, ale na vozíku. A povzbudzovala mňa osobne. Viem to, lebo nikto v tom hroznom čase už okolo nebežal. Len z času na čas ma predbiehal nejaký čiperný dôchodca. Tak tej pani som sľúbila, že to pre ňu zabehnem! Aj keď som už myslela, že nie. Rozdiel medzi pôrodom a maratónom je ten, že pri tom druhom viete, kde je cieľ. Pri tom prvom len viete, aký má byť výsledok, ale čas môže byť ľubovoľný. Môj bol sedem hodín. Teda nie maratónu, ten som zabehla za necelých päť a v cieli ma čakalo to najväčši dojatie – medaila z ruky chlapca, čo bol na vozíku. Chápete? Niekto v živote nezabehne ani meter a ja som mohla až 42 kilometrov! Rozplakala som sa, hoci to nemám vo zvyku. Keď som dobehla, blahoželala mi pani, ktorá pravdepodobne vedie niekde v ázii klub čiperných seniorov a posledné kilometre som sa jej pozerala najmä na chrbát, ale aj spredu bola sympoška, tak som jej zablahoželala tiež a v pretlaku emócií som prezradila, že je to môj prvý. Zastala, zvážnela a povedala:

Blahoželám, vitajte v klube, nech sa Vám darí aj v ďalších! – Čože? V klube? Akom? To ešte niekedy budem musieť zabehnúť takú diaľku?

Kamarátka sa ma pýtala, ako dlho som sa dávala po maratóne dokopy. Myslím, že celú polhodinu vrátane sprchy. Potom som musela zase mamičkovať. Variť, prať, kojiť, chodiť na ihrisko, z času na čas napísať nejaký ten pracovný mail a iné radovánky. Nebyť otlakov, na druhý deň ani neviem, že som bola behať, ale otlakov bolo, tak som nasadila neviditeľné náplaste, ktoré sú čarovné a zneviditeľneli aj ich bolesť a týždeň na to som zabehla Národný beh Devín-Bratislava v rovnakom čase, ako je môj osobák spred troch rokov. Keď budem veľká, dotiahnem to na rýchlik.

Tajomstvo behu spočíva v tom, že treba začať. Potom ešte aj pokračovať. A hlavne! Neskončiť.

Ivica Horáková

Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.