Mattoni Half Marathon Olomouc, pohľad prvobežca – SÚŤAŽ

MALTA-Kamila

…stojím na štarte a je mi zima. Pofukuje. Neobliekla som si ešte jednu vrstvu, aby som to neprehnala…treba mi! Ježiši! Už zas? (to sú iba nervy, snažím sa ukľudniť. No len aby!) V duchu si opakujem: to je úžasné! To si predsa chcela! Opakujem si to stále dokola, ale strach a rešpekt a znovu strach predsa vyhrávajú.

ČSOB-KamilaDo štartu ostáva desať minút. Môj prvý polmaratón! (dúfam, že nebude aj môj posledný- na chvíľu sa ma zmocnili pochybnosti a sebaľútosť). Pocit hrdosti prameniaci z toho KDE stojím, sa miesi s pocitom, že to NIE JE MIESTO PRE MŇA! Ešte nikdy som nezabehla 21 km. Najviac ak 16 a aj to len raz v živote. Nechcem sa dať poraziť, lebo keď niečo robím, a to prosím čokoľvek, keď sa teda na niečo dám, musím to dotiahnuť.

JE TO TU! Vybiehame. Veľký pestrofarebný 5000 hlavý had sa kľukatí centrom Olomouca. Stíham sledovať okolie a zrazu sa ma zmocňuje radosť. V ušiach mám mp3 (aj napriek zákazu trénera), lebo som poverčivá a viem, že keby som si ju nedala, nedarilo by sa mi. Počujem známy zvuk, pieseň ktorá so mnou absolvovala všetky moje preteky. Kladiem nohu pred nohu, krok za krokom. Je v tom systém, logika, a to ma ukľudňuje…mám cieľ! Po prvé: dobehnúť a nevzdať sa, po druhé: čas pod 02:30:00, po tretie: nebyť posledná a neumrieť…kilometre sa míňajú…keďže bežím prvý raz, neviem ako si rozdeliť sily. Začínam opatrne (teraz viem, že až príliš, skoro sedmičkové tempo). Tí, ktorí to rozbalili, a teraz idú po krajnici a držia sa za bok ma vyrušujú. Som z nich nervózna…ale to nie sú polmaratónci, ale štafety…diváci kričia, deti si chcú s každým bežcom podať ruku…dávam pozor pod nohy, lebo „mačacie hlavy“ sú nebezpečné! Prvá desiatka a som v pohode…desiatky behávam na Železnej každý tréning. Obavy, nastanú, až keď vplávam do neprebádaného teritória. Pribieham k občerstvovačke. Je to cítiť, že som na chvoste pelotónu. Zostala len voda a kockový cukor! Dooo….čo som kôň? Podľa mňa by to malo byť opačne!!! MEDAILA-KamilaVeď tí najrýchlejší sú za hodinku v cieli, tí sa nepotrebujú občerstvovať. Ale my? Korytnačky? Táto myšlienka ma zabavila až som sa rozosmiala…gél mám vlastný a vodu tiež, lebo akosi som neodhodila fľašku a stískala som ju celých 21km, akoby mi mala pomôcť prežiť…Už je tma. Bežala som celé 02:29:33, keď som za mohutnej podpory divákov vbiehala do cieľa. Z posledných síl som pridala, až som sa sama čudovala, že to ešte dokážem, lebo sa mi na chrbát „lepila“ nejaká mladá baba, a to som nemohla pripustiť, tu nie, teraz nie. Keď som prebehla cieľom, rozplakala som sa. Dokázala som to! Je to niečo, čo sa nedá oklamať, čo musí každý spraviť sám za seba…úžasný okamih, emócie, čisté šťastie. Pocit taký silný, že ho chcem zažiť znova…

Kamila Ulmanová

Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.

Komentáre 1

  1. Super! Páči sa mi. Autorka, jej „guráž“, jej príbeh:-)