Maratón v Záhrebe (útek z nemocnice) – SÚŤAŽ

duriga

Už dlhší čas som sa zaoberal myšlienkou, odbehnúť si maratón v chorvátskom Záhrebe. V Chorvátsku mám už odbehnutých zopár maratónov, poznám miestnych rivalov, ale v hlavnom meste som ešte nemal tú česť. Maratón v Záhrebe býva druhú októbrovú nedeľu. Tak to bolo aj v roku 2013.

Dal som dohromady trojmiestnu posádku. Dvoch polmaratóncov a ja som bol pevne rozhodnutý odbehnúť maratón. Vzhľadom na to, že to nie je až tak blízko a keď sa tam už budeme trepať, aby sme z toho mali väčší úžitok. Tak sme sa rozhodli predtým absolvovať akože trojdňové sústredenie pri mori a to v Biograde Na Moru. Vybratá destinácia nebola náhodná. Všetci traja to tu dobre poznáme a máme tu kopu spoločných kamarátov. Niekedy to však nebýva veľká výhoda. Uvidíme.

Presun do Biogradu bol bez problémov. Aj tri dni tu strávené, rýchlo ubehli a v nedeľu ráno vyrážame do Záhrebu. Nie som typ človeka, čo ma dopredu všetko naštudované na 100% a do posledného detailu. Mám však svoje vnútro a vieru, z ktorej cítim, že nejako to vždy dopadne. Píšem to preto, lebo o šiestej hodine vyrážame z Biogradu a štart je o desiatej hodine. Naša cesta do Záhrebu je dlhá 310 km. Našťastie cesta bola bez problémov a pol hodinu pred štartom už stojíme na námestí v Záhrebe, kde bude štart. Výhoda týchto zahraničných maratónov pre mňa je, že tu nemám toľko kamarátov a tak sa nemusím aspoň zdraviť, nemusím sa rozprávať a môžem sa v kľude prichystať na štart.

Ten je presný. 10:05 už mám približne jeden kilometer za sebou. Celý maratón sa bežal priamo v centre Záhrebu a boli to dva okruhy. Mne sa trať páčila, popri behu som stihol obdivovať aj krásy mesta, lebo vždy len prefrčím po diaľnici mimo mesta a nič z toho nemám. Bežím v nejakej skupinke so Slovincami a Chorvátmi. Počasie je pre mňa výborné, zdá sa mi až teplé na to, že je polovica októbra. Bežím, bežím a ani som nepostrehol že čochvíľu mám polmaratón za sebou. Stále ešte nič nenasvedčovalo tomu, čo bude po maratóne a prečo vlastne tento doják píšem. Blíži sa asi 38. kilometer a čudujem sa, že vlastne zrýchľujem, lebo obyčajne to býva opačne. Na poslednej obrátke totiž zisťujem, podľa mojich súperov v kategórii, že by z toho mohlo byť celkom dobé umiestnenie. V diaľke už vidím cieľ a vnútorný pocit je fantastický. Vyžmýkal som zo seba ešte čo sa dalo a už som v cieli a mohol začať môj doják.

DSC_0187Však to poznáte, každý maratón je iný. Tento bol ozaj pre mňa iný. Šťastný a vysilený som si ľahol na trávu asi 100 metrov za cieľom. Poznám seba aj svoje telo. Nebudem tvrdiť, že mi nič nebolo. Niekto dobieha na autobus a má problém potom, aby sa z toho spamätal a nie ešte maratón. Viem, že chvíľu si poležím, niekedy 5 minút, niekedy 10. Tu ma však nikto nepoznal, nikto nevedel či som už niekedy bežal maratón. Nejakého dobráka napadalo a zavolal zdravotnú službu, ktorá sa tam motala. Ani som sa tomu zatiaľ nebránil. Naložili ma na nosítka a zaniesli do sanitky, hneď mi dali infúziu. Dobre sa mi ležalo, tá tráva sa mi zdala studenšia. Prešlo asi 15 minút, ešte stále ležím v sanitke, ale myslím, že je najvyšší čas vstať a ísť domov. Máme ešte asi 500 kilometrov dlhú cestu. Začal som ako tak komunikovať s posádkou sanitky. “Hvala hvala” (ďakujem, ďakujem), a už som sa dvíhal z nosítiek. Oni však so mnou mali iné plány.

Pozorne počúvam o čom sa posádka sanitky rozpráva. Niečo rozumiem, niečo si domýšľam. Už mi začali vysvetľovať, že ma musia previezť do “bolnice” (nemocnice) a musím počkať, kým pre mňa príde druhá sanitka. Ak mám byť úprimný, aj keď som sa cítil už skoro normálne, nebolo mi všetko jedno. Rôzne myšlienky sa mi motali v hlave a ubezpečili ma, že do pol hodiny ma pustia. Dofrčala už druhá sanitka a ja aj so svojim doprovodom s kamarátmi s ktorými som tu bol, nastupujeme do sanitky. Samozrejme som to chcel aj so sirénou a majákmi, to sa mi aj splnilo. Rútime sa cez mesto ideme do nemocnice Milosrdných sestier v Záhrebe. Som trochu nervózny, lebo bude 14 hodín a namiesto toho, aby sme sa už viezli domov, my sa vezieme ešte len do nemocnice. Musím pochváliť chalanov, že so mnou súcitili a bez mudrovania to znášali.

Už sme v nemocnici, tlačia ma na vozíku, ja stále ležím v trenkách a s číslom a ľudia si ma prezerajú, až som sa trápne cítil. Dali ma na posteľ a sledujem, čo sa bude diať. Pomaly to začína. Jeden doktor, druhý doktor, jedna sestrička, druhá sestrička. Vysvetľujem, že mi je už dobre a musíme ísť už domov. Dedko vedľa na posteli sa pustil so mnou do reči. Videl číslo na hrudi, tak bol zvedavý či som aspoň vyhral. Na hodinách na stene vidím, že už je 15 hodín a ja som stále v posteli. Pýtam sa, kedy ma pustia. Odpoveď znela, že stále čakajú na nejaké výsledky a nejakú doktorku. Začínal som toho už mať dosť. Samozrejme môj zdravotný stav mi nebol ľahostajný. V duchu som chystal chorvátske vety a dal som si zavolať doktorku, ktorá sa mi zdala, že by tam mohla mať najväčšie kompetencie. Oznámil som im, že som ochotný čakať do 17-tej hodiny. Ležím stále na posteli, už som aj hladný, hovorím si “do 17-tej hodiny to vydržím a potom ma pustia.” Sledujem okolie a cítim, že niečo sa začne diať. Doktori a doktorky sa schádzajú do ošetrovne. Vstávam z postele a ukazujem im hodiny. Stalo sa však, to čo som vôbec nečakal. Namiesto toho, aby ma pustili, oznámili mi, že tu musím zostať. Vôbec som to nechápal. Čo teraz? S tým som ozaj nepočítal.

Prvé čo ma napadlo, bolo, zobrať nohy na plecia a utiecť z nemocnice. Zvrtol som sa v dverách ošetrovne a rozbehol som sa. Neviem ani kade. Stále som v trenkách a tričku s číslom. Už som bežal maratón po chodbách v Prievidzi, ale tu som to nepoznal. Za sebou počujem iba kričať: “Duriga Duriga, stojte stojte!” Najskôr sa rozbehla za mnou sestrička, potom doktorka a ďalšia sestrička. Ani neviem, ako som sa dostal z budovy. Pred budovou obrovský areál, kde by mohla byť brána von som netušil. Mám aj strach, čo sa bude ďalej diať. V duchu si hovorím, “dal si sa na útek, tak utekaj!” Behám po areáli, až zrazu vidím rampu pred sebou. Pripravujem sa na rozhodujúci šprint. Podbieham pod rampu a ani nesledujem, či ma ešte niekto naháňa. Vbieham do prvého dvora. Záhreb má asi 800 tisíc obyvateľov. Tu sa určite stratím, vŕtalo mi v hlave. Sledujem východ z nemocnice. Vydýchol som si, keď sa tam objavil Vlado. Ten postrehol môj útek a bežal za sestričkami. Najskôr ma hľadal v miestnej kaplnke. Čakal, že ako veriaci človek budem hľadať útočište práve tam. Ervín, druhý kamarát, ten rozruch v čakárni ani nezaregistroval a stále lúštil krížovky. Mal som radosť, že už som s Vladom. Chvíľu ešte trvalo, kým sme sa všetci traja dali dohromady a kým sme našli auto na druhom konci Záhrebu.

Okolo 19tej hodiny sa už cítim v bezpečí, sedím v aute a vyrážame domov, do Trenčína. Ja som však až po hranice tŕpol, lebo mali moje meno a čo ak po mne vyhlásili pátranie. V aute si chalani zo mňa robia srandu. Mne však stále do smiechu nebolo. Rozmýšľam, čo mohlo zapríčiniť moju slabosť. Jediné, na čo sme prišli bolo, že to mohlo byť od chobotničiek a vína, čo nám v sobotu ponúkol náš kamarát v Biograde. Cesta domov celkom dobre ubiehala, ja však stále rozmýšľam nad svojim zdravotným stavom. Čo ak mi niečo dôležité zistili. Bol som pevne rozhodnutý, hneď ráno v pondelok, ísť ku mojej doktorke.

V pondelok na obed mi už je veselšie, keď moja doktorka skonštatovala, že by to nemalo byť vážne, ale dala mi zoznam špecialistov, ktorých mám navštíviť. Celý týždeň som chodil po doktoroch. Mudrovali, ale nič konkrétne nezistili. V piatok o 16tej hodine ešte sedím na internom. Doktorka sa múdro tvári a čakám, kedy povie “bohužiaľ, vy už ste dobehali.” “Výsledky máte dobré, skonštatovala”. Ja som však len zvedavý, či môžem a budem môcť behať. Vo dverách sa jej s malou dušičkou pýtam “a môžem behať?” “Behajte!” Až vtedy mi padol kameň zo srdca a pocítil som obrovskú silu v tele a obrovskú radosť zo života a chuť do behania. To som potreboval počuť. Už mi bolo jasné, že zajtra v sobotu, nebudem chýbať v Kroměříži na Chřibskom maratóne. Tak sa aj stalo. Vôbec som sa nešetril a dokonca som zabehol, tento veľmi ťažký maratón o 10 minút rýchlejšie ako pred rokom.

Pre toto sa oplatí behať. Mať dobrý pocit z každého odbehnutého maratónu aj keď sa o dobrom pocite nedá hovoriť. Na chorvátsku nemocnicu Milosrdných sestier a na tento príbeh už asi nezabudnem. Nezabudli ani oni na mňa. 6 týždňov po Záhrebe som bežal v Chorvátsku ďalší maratón a v Biograde ma v schránke čakal účet na 42 Eur. Hovorím si “ešte dobre, že som ušiel.” Aký by bol asi účet, keby som tam bol týždeň. Zase som ušetril. 🙂

Stano Ďuriga

Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.

Komentáre 4

  1. Stanko je perfektny , uprimny clovek , a veci okolo neho sa vzdy deju tak , ze je to obdivuhodne , vtipne , a vzdy si s nim spajam slova : respekt , uznanie ,
    patri aj medzi nas otuzilcov , milovnikov ladoveho plavania , kde uz na zaciatku presiel do takeho levelu , ze uz ho asi nedobehneme 🙂
    Hlavne je citit clovecinou , a kazde stretnutie s nim je obohatenim . Da sa od neho vela motivovat .
    Pribehov podobnych tomuto , ma velmi vela , vlasne nie su to pribehy , ale cista realita , co je na tom to najkrajsie a najlepsie .
    Prial by som vsetkym ho poznat , stoji to za to .
    Palo

  2. …čo dodať? „jednoducho Stano“! 🙂
    Jedinečný natoľko, že je absolútne nevhodným typom na zrovnávanie sa s ním! On je proste „úkaz“, alebo ako s nadsádzkou vravievam – „úplne iný živočíšny druh“ – mysleno v dobrom na zdôraznenie jeho výnimočnosti asi vo všetkom čo a ako robí 😉
    Neuveriteľný článok vystihujúci Stana, včítane poslednej vety! 😀

  3. Nepoznám inšpirativnejšiu osobu a som rád, že so Stanom môžem raz za čas zabehnúť. Super čítanie!

  4. Zaujímavý,napínavý príbeh až do konca,ktorý končí úsmevne a dopadlo to dobre! Stana poznám osobne ,zažili sme spolu bežecke sústredenie v Biograde v Chorvátsku a dúfam že si to ešte zopakujeme ,behu zdar Stanovi aj ostatným podobne postihnutým,veľa zdravia praje Michal!!!!