„Fúkatko“ – SÚŤAŽ

1-Bria-kolaž

Vidím autobus. Bežím. Tentoraz som ho stihla. Ale za akú cenu? Šofér pozerá a pýta sa niečo v takom zmysle, či mi má pomôcť. Nevládzem odpovedať, pokrútim hlavou. Capla som na sedadlo a vysypala som tam celý obsah kabelky . Našla som „fúkatko“, fukla som si do úst. Účinok je okamžitý. Cievy, ktoré sa mi zúžili sa roztiahli a umožnilo mi to dýchať. Šofér celý čas stál, nepohol sa zo zastávky v prípade, že by bolo treba volať lekársku pomoc.

V živote by ma nenapadlo, že okrem bežania na autobus absolvujem aj iné behy. Na Železnej studienke, kde som išla fandiť mojej sestre bola skvelá atmosféra. Bolo by hriechom, keby som sa nepridala k bežcom. Sestra do mňa húdla, že veď to je len kúsok, pobežíš hore z Partizánskej lúky na Železnú studienku a potom zas dole späť . Taký malý okruh. A tak som sa nejakým omylom ocitla na štarte. Ako podmienku že pôjdem behať bolo, že jedine s Briou. Sestra súhlasila – inú možnosť nemala a tak som stála na štarte v tom množstve bežcov, kým nastal povel k behu. Sestra tá videla vidinu cieľa a tak sa od nás odpojila. Ja som si hopkala popri Brie a vytešovala som sa z krásneho prostredia. Bria  vie, že ja idem pomaly a tak sa mi prispôsobuje. Keď si zmyslela čo i len trošku pridať dostala povel – pomaly a už išla pomalilinky. Bežci boli pred nami ale aj za nami. Ani neviem ako, zrazu sme boli hore v polovice cesty a už nás čakala cesta dole na Partizánsku lúku. To prešlo tiež šup šup. Sestre som nakázala, aby sa pred cieľom ku nám pridala, ale nebolo jej. Prekvapilo ma, že s mojou Astmou  som beh spolu s Briou bravúrne zvládla. Bria si na Železnej Studienke užila aj množstvo hladkaní. Pozná ju tisíce detí na celom Slovensku, lebo Bria chodí medzi deti, do Detských domovov, do sociálnych zariadení kde sú detičky s rôznym postihnutím, na rôzne trojdňové hudobné festivaly, bežecké a iné akcie. Čokoládová labradorka Bria – pes terapeut.

Viem teóriu, že o svoje zdravie sa treba starať. Je pravda, že túto teóriu hlásam ďalej, ale sama idem k lekárovi až keď umieram. Raz som sa vyslovene doplazila k doktorovi. Keď ma videl povedal, že objednáva sanitku do nemocnice na pľúcne. Už na príjme som naznačovala, že kedy ma pustia domov? Rozprávať som totižto vôbec nevládala. Doktor skonštatoval že: „ Ešte sme vás ani neprijali a už sa pýtate domov“. Po troch dňoch hospitalizácie a infúziách som konečne mohla normálne hovoriť. Po týždni som myslela, že na veľkej vizite mi povedia, že idem domov. Zbalila som si aj veci, aby som bola pripravená na rýchly odchod. Vizitu prekvapilo, že prečo mám zbalené veci a ja že lebo veď ma pustíte domov. „Kto vám to povedal?“ „Ja si to myslím. Riešim veľmi dôležité veci“. A doktor na to: „ Viete koľko je nenahraditeľných ľudí na cintoríne?“ A poležala som si tam ešte niekoľko dní.

Beh s čokoládovou labradorkou terapeutkou Briou na Železnej studienke mi dodal také sebavedomie a takú drzosť, že som si povedala – A čo sa mi môže stať, keď si to ešte zopakujem? Že skúsim nejaký krátky beh. Uskutočnil sa v Hanuliakove s názvom „DOBEHNI MA – GÚTOR RUN“. Ešte pred štartom sme mali so sestrou taký zážitok. Sedíme si a kto to ku nám kráča? Pán v oblečení záchranára. A čo nám hovorí? „Dámy, keby ste potrebovali pomoc, tak som tu pre vás“. Došlo nám to veľmi smiešne, ale smerom ku mne sa trafil, lebo vravel, že má aj ventolín. Vravím mu, že ventolín – teda moje „fúkatko“ nosím stále so sebou, nakoľko ho potrebujem. Hanuliakovsky beh  krátky pre mňa vôbec nebol. S Briou som behala a behala a nemalo to konca. Určite sme prebehli viac ako sme mali, lebo som nevedela, kde máme odbočiť do cieľa a tak som sa ocitla zas okolo jazera. Alebo to bola krásna veľká nádrž. Riadne fúkalo, skoro odfúklo aj mňa s Briou. Ale vietor bol priaznivý pre lietanie na vode. Videla som tiež krásne labute. Je pravda, že do cieľa som došla totálne vyšťavená, ale aj totálne šťastná, že sme  to s Briou zvládli. Sestra bežala raz toľko km ako ja a čas mala ešte o pár minút lepší. Ale veď na čase nezáleží. Aspoň nám – mne a Brie, nie. Niekedy naozaj platí to, že nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa.

Nikdy nezabudnem na jednu Silvestrovskú noc. Doma som bola len ja a môj syn. Celý deň ma moja Astma prenasledovala do takej miery, že nepomáhalo ani moje “fúkatko“. Ale vravím si, že predsa na Silvestra nebudem volať pohotovosť. Ostala som verná tomu, že idem k doktorovi až keď umieram. Bolo 12-násť hodín. Ešte som na tácku dala dva poháre s malinovkou na štrngnutie. To sa však neuskutočnilo. Naznačila som synovi, aby volal pohotovosť. Zavolal a to čakanie na sanitku a lekársku pomoc sa mi zdalo večnosťou. Bývame dosť na samote a keď ku mne voláme pohotovosť, nevedia nás ani nájsť. Mala som tak strašne kritický stav, že som si myslela, že nastávajú moje posledné sekundy života. Syn volal druhý krát sanitku a išiel jej aj oproti na cestu, aby neblúdili. Tá nekonečná chvíľa, keď bol preč bola pre mňa strašná. Napadlo ma, že keď prídu, bude už neskoro. Vôbec som sa nedokázala nadýchnuť ani vydýchnuť. Keď konečne prišli, dávali ma pol hodinu dohromady injekciami a infúziami kým som dokázala rozprávať. Veľmi som im ďakovala. Nakoľko bol Silvester tak do nemocnice som odmietla ísť.

Vraví sa, že do tretice všetko dobré a tak som 19.10.2013 absolvovala s Briou môj tretí beh. Bolo to vo Vajnoroch – „Vajnorský minimaratón“ teda Vajnorský beh 5 kilometrov. S Briou sme už boli zohraný tím. Ona poslúchala mňa a ja zas ju. Päť kilometrová trať je označená, že koľko km sme prebehli. V našom teda mojom prípade skôr prešli. Zdalo sa mi nekonečne dlho, kým sme prešli – prebehli že dva kilometre a to sme nemali za sebou ani polovicu cesty. Ale bolo super, keď sme prišli do polovice cesty. Občerstvili sme sa, Bria dostala tiež vodu a čakala nás druhá dlhá polovica cesty k cieľu.  Úžasne sa mi rátalo, ako ľudia skandovali a povzbudzovali.

2-BRIA-SaL-VAJNORY 2013 (1)Sestra bežala 10 km a ja s Briou 5 km. Spoločné sme mali rok narodenia 1956 a boli sme najstaršie účastníčky. A druhú spoločnú vec čo sme mali bolo, že sestra obsadila posledné miesto 63 s časom 1.10.03, ale zároveň sa vo svojej kategórií „Ženy nad 50 rokov“ umiestnila na 3. mieste. Prvá bola 35 ročná bežkyňa s časom 00:39:03

Ja s Briou sme obsadili v našej kategórie „beh na 5 km““ tiež krásne posledné miesto 45-te s časom 00:53.08. Prvou bežkyňou bola o 42 rokov mladšia 18 ročná juniorka s krásnym časom 00:19:30. Musí niekto skončiť v behu aj posledný a tak sa to krásne miesto podarilo získať  nám dvom

Malé behíky – ale v porovnaní s predošlými, boli naozaj milučko malé boli na Remdézi. Do Remdézskych behíkov sa zapájajú viacerí členovia našej rodiny. Je to príjemné spestrenie napríklad pred Vianocami a Silvestrom.

Napriek tomu, že som si povedala najmenej milión krát, že budem k môjmu zdraviu zodpovednejšia akosi sa mi to nedarí. Hlavne keď som v stave, že nevládzem dýchať, tak si prisahám, že už sa do takého stavu nesmiem dostať. Lenže to je tak. Mám rada psov. Kto by nemal? Ale mám na ne veľkú alergiu. Prejavuje sa to tak, že sčerveniem a samozrejme sa mi zúžia priedušky – cievy a nedostávam kyslík a nemôžem dýchať. Bolo svetové stretnutie psov. Samozrejme som na ňom nemohla chýbať. Doktorka povedala, že ja sa nesmiem ani len pozrieť na obrázok psa, nieto ešte byť v blízkosti nejakého. Svetové stretnutie psov pre mňa dopadlo tak, že som odtiaľ musela ísť na pohotovosť. Doprovod mi robila moja mama, ktorá má zrakové postihnutie – skoro vôbec nevidí. Na pohotovosti hovorila za mňa, lebo ja som hovoriť nemohla, ledva som dýchala. Lekári obyčajne chcú doklad totožnosti a aj zdravotnú kartičku. Aj tento lekár to požadoval, no bohužiaľ nemala som ani jedno ani druhé.  Do správy napísal pacientka nemá žiaden doklad totožnosti a asi päť výkričníkov. Lekár videl, že ledva lapám po dychu a napriek tomu stále omieľal, že ako to, že nemám žiaden doklad totožnosti. Odo mňa žiadnu odpoveď nedostal, tak neviem čo ho to tak bavilo pýtať si nejaké doklady. Keď mi podal injekciu a infúziu tak cca po pol hodinke som mohla zas ako tak dýchať a komunikovať.

V roku 2013 som absolvovala aj jeden beh bez Brie. Bolo to v Šamoríne – „PomléRun – beh pre všetkých“.  Bežci sa mi pozerali na nohy. Bolo to preto, že som mala totálne nevhodnú obuv a kričalo to, že medzi bežcov nepatrím. A ešte sa mi to niečo čo sa nedá nazvať ani topánkami vyzúvalo. Odev tiež patrila hoc kam inde, len nie na beh. Išla som sa prepadnúť od hanby a zatúžila som aspoň po takých úplne obyčajných teniskách. To keby ste videli, aké krásne prekrásne tenisky tam bežci mali na nohách, a aké krásne prekrásne špeciálne oblečenie, tak by ste pochopili. No nemám si čo obliecť ani len na beh.

Na štarte som mala malú taštičku a v nej dve pre mňa dôležité veci. Mobil – v prípade, žeby som si musela k sebe volať nejakú pomoc a fukátko v prípade, že by som si musela sama poskytnúť pomoc. Keď mám pri sebe fukátko, dodáva mi to pocit istoty. Na Šamorínskom behu samozrejme bola aj sestra a jej dcéra Sonička s manželom a dcérkou Emkou, ktorá si spinkala v kočiariku. Stojíme na štarte a čakáme na odštartovanie, keď za sebou počujem Soničkin hlások – Libuš nechceš si odložiť tú tašku do kočíku? A ja bezmyšlienkovite som jej ju podala. V momente, keď zaznel výstrel k štartu ma napadlo, že aha ja sprostá, veď práve som dala preč dve veci, ktoré sú pre mňa životne dôležité. Ostala som sama, lebo všetci bežci utekali a utekali odušu. A tak som si bežala svojím pomalým tempom. Nepríjemný pohľad pre mňa bol, keď som videla, že záchranári sa zohýnajú nad skolabovanou dievčinou a pomáhajú jej. Vravím si, že dúfam, že ja tak nedopadnem. A nedopadla som. Keď som sa blížila do cieľa, videla som kočiarik s Emkou a jej mamičkou Soničkou. Zamávala som im a bežala som do cieľa. No bežala to nieje správny výraz. Proste som sa chcela približovať k cieľu, ale zdalo sa mi, akoby bol stále odo mňa ďalej a ďalej. Akoby som sa ani z miesta nepohýnala. Vôbec som už nevládala s dychom a tak som bola prevelice šťastná, keď už bol cieľ za mnou.

Hovorí sa, komu niet rady tomu niet pomoci. Ale keď v Banskej Bystrici sa konalo týždňové sústredenie vodiacich psíkov, tak bezo mňa to určite nemohlo prebehnúť..  Celý týždeň bolo zamračené, aj pršalo, napriek tomu ja som bola červená akoby som sa opaľovala. Alebo skôr som budila dojem, akoby som skonzumovala veľké množstvo alkoholu. Alergia – nealergia na psiu srsť – no zbadala som prekrásneho bernardína. Kde sa vzal tu sa vzal zrazu sa objavil. Zbožne som na neho pozerala a tak opatrne som sa k nemu priblížila prstom a dotkla som sa jeho krásnej srsti. Opatrne nie preto, žeby som sa ho bála, ale kvôli mojej alergie na psiu srsť. No a ten chvíľkový dotyk spôsobil … – no čo sa budem opakovať.

A ešte som chcela poukázať na to, že aj s ťažkou Astmou sa dá behať – za určitých okolností…

Dávajte si na svoje zdravie záležať tisíc krát viac ako to robím ja. Môj nezodpovedný príbeh k zdraviu nech je varovaním.

PS: Moja sestra vychovala pre nevidiacich 5-tich vodiacich psov. Keď som ku nej prišla na návštevu, aby som sa so psíkmi trošku potešila vždy to dopadlo tak, že som skončila na pohotovosti. Raz som spala u sestry na balkóne keď vonku lialo a boli hromy blesky. Pre prvého psíka, ktorého vychovávala som išla do Svätého Jura. Dve hodiny pobytu so psíkmi a cesta autom a psík na kolenách spôsobili, že ma ani moje deti nepoznali. Mami to ako vyzeráš? Oči som mala zúžené jak Číňanka a červená som bola jak oheň. Určite si kladiete otázku, ktorú mi vždy položia aj z pohotovosti – Prečo máte psov, keď máte  alergiu na psiu srsť? Odpoveď – aspoň žiadnu rozumnú odo mňa nečakajte.

PSs: V roku 2005 som bola po prvý krát na liečení v Tatrách. Schválne som sa neprihlásila na výlet do Račkovej doliny na preliezanie rebríkmi, lebo že je to náročné. Bola som so sebou taká spokojná, že konečne som zodpovedná a nedávam sa na niečo na čo asi nemám. Ale osud to zariadil inak. Ešte je jedno miesto volné kto chce ísť? Tak samozrejme že ja. A povedala som si, že si cestu môžem skrátiť a tak pôjdem nie od začiatku cesty, ale inou cestou kratšou, tam niekde sa stretneme a budem pokračovať so skupinou. No mohla som myslieť aj na to, že čo ak na mňa príde tá chvíľa nedýchania? A prišla. Zas som vysypala celý obsah ruksačiku, kým som našla moje fukátko a mohla som pokračovať úplne sama neznámym terénom. A na tom mieste som si zabudla aj dôležité papiere z procedúr, ale čo už keď som taká neporiadna. Niekoľko hodín som šliapala  a šliapala, kým som došla k nejakej chate, kde mala prísť aj tá moja skupina. Prišli až po mne a potom nás čakala spoločná cesta cez množstvo rebríkov, ktoré boli vysoko nad nejakými vodopádmi. Skupina mi povedala, že to som kľudne mohla ísť s nimi, lebo tie predchádzajúce rebríky boli ešte menej zložité ako tie čo sme teraz absolvovali.

PSss: Fotografia – Siamské dvojčatá na svadobnej ceste okolo sveta s bábätkom a psom labradorom čokoládovou – hnedou terapeutkou Briou, je z akcie Báthoryčkina kvapka krvi z prvého ročníka 2012, ktorú organizuje Občianske združenie Spolok Čachtického ringu. S maskou sme vyhrali súťaž „Najbrutálnejšia obeť Alžbbey Báthory“. Festival v Čachticiach začal dobrovoľným darovaním krvi v priestoroch Draškovičovho kaštieľa. Pre deti je bohatý program. Zaujímavosťou sú katakomby. Vznikali postupne. Niektoré vznikli ako pivnice na uskladnenie vína a potravín, iné ako úkryt pred Tatármi, či Turkami. Niektoré chodby sú až v troch podlažiach nad sebou, niektoré majú vlastnú studňu. Prekvapilo ma, ako dobre sa mi dýchalo s mojou „Astmou“ v Čachtických katakombách. Škoda, že sú pre verejnosť sprístupnené len raz do roka.

Tento rok sa v Čachticiach uskutoční 20.8. už XXVII. Čachtický polmaratón. Nenechajte si ho ujsť.

Libuša Puškárová

Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.

Komentáre 1

  1. Úžasné. Nepoznám obetavejších ľudí.
    Zapálených pre všetko, čo robia. Držím im palčeky. Na rukách, aj na nohách.