DARček k narodeninám – SÚŤAŽ

„Mami, veľmi, veľmi Ťa ľúbim“, s týmito slovami prišla za mnou moja druhá dcéra, silno ma objala a pokračovala: „Gratulujem Ti k narodeninám a dávam Ti DARček – pôjdeš behať Vajnorský minimaratón.“ Zasmiala som sa nad takou absurdnosťou a moja prvá reakcia bola: „No určite.“ A dcéra povedala: „NO URČITE!“

4-BEH O  DUSUNaša príprava na Vajnorský minimaratón bola na teoretickej rovine: „Budeme bežať, čo nám budú sily stačiť.“ Náš – môj Vajnorský minimaratón bol 5 kilometrovým vinohradníckym prostredím. Keď sme stáli na štarte, počula som okolo seba rôzne hlasy bežcov. Tlačili sme sa telo na telo, kým sa odštartovalo. V momente nás bežci predbehli a ostali sme samé. Moja dcéra hopkala pri mne a informovala ma, že na pravej strane máme vinohrady. Vetrík, ktorý som tiež nevidela, mi príjemne fúkal do tváre. Počula som veselé štebotanie vtáčikov a voľakde z diaľky sa ozývala aj cesta. Dcéra ma sem tam chytila za ruku a usmernila smer môjho behu, lebo stále ma to ťahalo na pravú stranu k vinohradom a do krovia. Bežeckú trať som si občas poklepkala mojou bielou paličkou. O chvíľku som počula z ľavej strany uznanlivé hlasy a dcéra ma informovala, že to patrí nám. „Bravóó…“ a k tomu tlieskanie. Prekvapilo ma to. Tlieska sa v divadle aj bravó sa tam kričí, keď sú diváci spokojní. Počula som bežcov, ako ich tenisky bežia po ceste. Dcéra ma informovala, že oni bežia oproti nám preto, lebo sa už vracajú z pol cesty. „Mami, jeden bežec natiahol obe ruky, zaťal päste a vystrčil palce – to akože sme jedničky“. Áno vedela som si to predstaviť. Keď sme prišli na polcestu, dali sme si pohár vody na osvieženie a vracali sme sa späť.

2-Vajnory 2014-beh do CIELADruhá polka behu nám prebehla rýchlejšie, asi za to, že sme ju už poznali? Keď sme sa blížili k cieľu, počula som stále viac a viac hlasov a výkrikov. Dcéra ma informovala, že to ľudia lemujú cestu a skandujú. Tesne pred cieľom sa ku nám pridala aj moja prvá dcéra – o pol hodinu skôr narodená od druhej dcéry a tak sme všetky tri dobehli ruka v ruke do cieľa.

Vajnorský minimaratón bola naša „rodinná záležitosť“. Bežala som ja, moje dve dcéry – dvojičky, môj 38 ročný vnuk a moje 4,5 ročné pravnúčatká – tiež dvojičky. Vajnorský minimaratón bol nezvyčajným, ale krásnym DARčekom k mojim osemdesiatinám. V cieli som pocítila šťastie a zároveň prekvapenie, že som dokázala pomocou dcéry, ktorá bola „mojimi očami“, dobehnúť až do cieľa. Zaujímalo by ma, ako by bežci behali so zaviazanými očami? Ja si ich ani nemusím zaviazať, aj tak vidím len „tmu“, tak na striedačku – svetlo-tma – obrysy bežcov bežiacich oproti nám – záleží to aj od „svetelnej oblohy“. Keby niektorý organizátor vyhlásil beh so zaviazanými očami, možno by sa stal tiež tradíciou. Stačil by beh na 50 metrov – len tak na skúšku. Všetci bežci môžu ďakovať osudu, že vidia kade bežia a že ich „bežiace nohy“ vždy dovedú do cieľa. Nie každý človek má to šťastie.

Prvý krát som bežala takú dlhú trať, ktorá sa mi zdala nekonečná. Spomenula som si ako som pred 60-timi rokmi na Zdravotnej škole chodila trénovať ľahkú atletiku. Vtedy sa za rôzne športové disciplíny získaval Tyršov odznak zdatnosti a teraz sa rozdávajú v cieli medaile. Náš čas dobehnutí do cieľa bol 1:01:48 a 1:01:50. Na vyhlásení výsledkov som počula aj moje meno – Libuša Kordíková, ako najstaršia účastníčka, 26. októbra bude mať osemdesiat rokov. Obe moje dcéry ma odprevadili k stupienku víťazov, kde som na krk dostala medailu. Dcéra mi ju opísala, že medaila je krásne maľovaná keramika. Mala som z nej obrovskú radosť. Je to moja prvá bežecká medaila a o to je vzácnejšia.

3-Vajnory 2014-mama s dceramiPravidelne si chodím do Knižnice pre nevidiacich požičiavať zvukové knihy. Jedného dňa cestou do mesta som stála na zastávke a počula som príchod autobusu. Pýtam sa okolostojacich ľudí: „Prosím Vás aké číslo autobusu prichádza?“ A dostávam odpoveď: „To je nákladné auto.“ Tak takéto a podobné „trapasy“ sa mi stávajú. Raz doma som dostala veľkú chuť na čokoládovú roládu, tak som poprosila manžela, aby išiel do obchodu. Keď sa vrátil z nákupu, pozerala som, kde čokoládová roláda je. Nahmatala som si ju položenú na chodbe. Vtedy som ešte videla slabé obrysy. Odložila som si ju do kuchyne. O chvíľku, keď som vzala nôž, že si odkrojím, čokoládová roláda v kuchyni na stole už nebola. Čudovala som sa, prečo ju manžel preložil inde. Napokon sme si to vysvetlili. To, čo som ja považovala za čokoládovú roládu boli čierne ponožky zabalené v priesvitnom obale, ktoré si manžel kúpil. Aj moja dcéra povedala, že to vyzerá ako čokoládová roláda.

Hoci som si povedala, že Vajnorský minimaratón bol môj prvý a zároveň aj posledný beh, predsa som sa dala nahovoriť aj na „BEH O DUŠU“ – Zážitkový beh pre deti i dospelých. Boli to „len“ 3 km – kolečká v nádhernom prostredí Železnej studienky okolo jazera. Znovu sme šli celá rodinka aj pravnúčatká – dvojičky Vikinka a Filipko. A bola aj kategória „51-99 ročné ženy veteránky“, ktorú „suverénne“ vyhrala moja dcéra (na „staré kolená“ v 59-tich rokoch si zmyslela behať polmaratóny a baví ju to) a ja som sa „suverénne“ umiestnila na 2. mieste za ňou. Bola to mimoriadne milá akcia, pre detičky a celú rodinu s rôznym programom a po behu príjemne padla masáž. Podujatie bolo súčasťou akcie „Milujem svoje mesto“. Moje dcéry – dvojičky ma berú na rôzne kultúrne podujatia a tak som „musela“ s nimi aj behať. Chodíme aj pravidelne plávať a to sa všetci divia, že: „Vo Vašom veku ešte aj plávate?“. Áno, aj v 80-desiatke sa dá aktívne športovo žiť. Pri behu som si zaspomínala ako som „šprintovala“ stovky a stále som mala to nie moc „obľúbené“ druhé miesto. Ale boli to zlaté „bežecké“ časy môjho mládí.

Libuša Kordíková

Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.

Komentáre 14

  1. Soni, nádherný článok, až mi slzy vyhrkli. Užívajte si spoločných chvíľ s mamou, kým ju máte.

  2. vlasta matovičová

    Pani Kordíková má môj veľký obdiv a má skvelé dcéry…

  3. Pani Sonu poznam z behu, jej mamku som tiez videla, su to uzasne zeny, klobuk dole..

  4. Ja poznám Soňu, aj Libušu už od strednej školy, tzn. viac ako 40 rokov. A vždy som si hovorila, že sú to skvelé baby a zostali takými podnes deň. Skláňam sa pred nimi, aj pred ich maminou. Vedia, o čom je rozprávka O troch grošoch. Dana Hlavatá

  5. Dievčatá, nemáte chybu…mama je skvelá, veľký obdiv, že sa na také niečo dala. Soni, držím palce, nech Ti to čo najlepšie „behá“ aj s Tvojou psíčkou Eny

  6. Blahoželám, hoci trošku neskoršie. Veľmi ma to potešilo, že obe ste svoju mamičkuj zatiahli do športovania.
    Obdivovala som vás pri písaní na spočítačoch, ale teraz ešte viac. Boskáva Anka

  7. Moc a moc fandím Soničce Macejákové ja jeím dvěma přítelkyním, je to velice sympatický závod pro zdraví jak pro dospělé, tak i dětí. 🙂

  8. Dievčatá, celým svojím životom dokazujete aká je spolupatričnosť v rodine dôležitá. A k tomu veľa lásky, odvahy, radosti z každého dňa a humoru.Ste jedničkový team. 🙂 Mnohým môžete byť veľkým vzorom.

  9. Rodina….zaklad k vsetkemu 🙂 takze drzi palce aj rodinka z Handlovej…

  10. S pani Soňou som sa stretol na maratóne v KE. Veľmi ma zaujala svojou charizmou a energiou. Obdivujem ľudí ako je ona. O to viac obdivujem ľudí, ktorí aj vo veku 80 rokov sú schopní odbehnúť hoci len minimaratón 🙂 … palec hore všetkým.

    B.I.G. R.E.S.P.E.C.T.

  11. Držím palce a podporujem ju, prajem aby dostala veľa lásky od detí

  12. Úžasné čo dokáže žena seniorka s praktickou slepotou a len pri teoretickej príprave na beh Vajnorského minimaratónu. Osobný príklad pre súčasnú slovenskú spoločnosť bez rozdielu na vek.

  13. Páči sa mi to,je to krásny darček k narodeninám.Obidve dcéry sú úžasné,hlavne pani Soňa. Čo už všetko prešla a hlavne súťažila sama,,sama sa vybrala aj do ďalekých krajín.Obdivujem ju aj jej maminu,ktorá aj napriek zrakovému handicapu dokázala bežať polomaratóny.

  14. tak neviem čo dodať..sánka dole? obdivuhodné? …som vú žase..