Ako som bežala Cross du Mont Blanc III. časť

Nekonečný kopec pokračuje

Vybiehame z lesa a tam ma skoro prekotilo. Ono to nielen že nekončilo. Ono to pokračovalo ďalší kilometer do kopca, v nechutnom daždi, v blate a do toho sa znovu ozval ten kŕč v stehne. Ja som tam zastala v polke kopca, kričím na Anku nech ide, ale zase raz, Anka je super, tak mi pomáha so strečingom, podáva magnézko, berie ma pod pazuchu a doslova ma ťahá hore kopcom. Jediné, čo ma v tom momente ťahalo vpred (teda okrem Anky), bola predstava ďalšej občerstvovačky. To bol 19ty alebo 20ty km. Čas 3:30. Neviem či to stíham do štyroch hodín, ale z občerstvovačky už pôjdeme len dolu kopcom. To dám. Na občerstvovačke začína silná búrka. Hromy blesky trieskali medzi nami. Silno prší, fakt silno.
Anka vraví: „Vyberaj bundu, obliekaj sa a ideme dolu.”
„Ideme dolu???? Hahaaa, nie, ja tu ostávam.“
„No davaj, musíme ísť dolu, čo tu chceš akože robiť?” – alebo niečo v tomto zmysle…

Rýchlo dole

Tak obliekam bundu, hádžem do seba pomaranč a vybieham z občerstvovačky. Do najväčšieho lejaku, vo výške 1800 metrov, s tým, že každú chvíľu šľahajú blesky a s dvoj-sekundovým oneskorením počujeme hromy. Rozmýšľam, ako ďaleko je od nás tá búrka, či to náhodou nie je blbosť, že máme všetci povinne mobily pri sebe, či je to ok, že bežíme jeden za druhým na otvorenej zjazdovke a hlavne, kedy nás sakra prídu evakuovať??? ? 

Moje stehno zase protestuje, strmý kopec dolu nie je nič moc, takže Anka mi zdrhla, ale už viem, že to nejako dobojujem. Strašne sa šmýka, zjazdovku strieda turistický chodník v lese, brodíme sa cez potoky vody, menšie vodopády a tak. Všade klzké skaly, vytŕčajúce korene stromov, bežci v kŕčoch… Proste zábava. To, že som premočená do nitky, už ani nevnímam. Len chcem byť dole. Medzičas: 21 km v čase 3:45. Mám 15 minút na 2 km do cieľa. Teda aspoň tak som si myslela. 

Úžasný pocit

Nakoniec sa ukázalo, že trať mala niečo cez 26 km. Keďže ju museli na poslednú chvíľu meniť, vyšlo to proste tak, len som o tom absolútne netušila. Pár metrov pred cieľom mi Heňa podáva slovenskú vlajku, ja s ňou hrdo bežím a cieľovú rovinku prebieham s pocitom, akoby som vyhrala majstrovstvá sveta vo všetkých bežeckých disciplínach☺ Čas: 4 hodiny 26 minút. V cieli medaila a slzy. Asi od šťastia, že žijem. Doslova.

Týmto moje rozprávanie končím. Ak chcete niečo zažiť, nemusíte bežať maratón, stačí zájsť do Chamonix a odbehnúť si Cross du Mont Blanc (pre väčších šialencov sú tam aj ďaleko zaujímavejšie možnosti). Ja vám držím palce, aby vám vyšlo trošku krajšie počasie ako nám, nech aspoň tie výhľady stoja za to ?.

Na záver ďakujem dievčatám Janke, Natálke a Maťke za ich neskutočnú podporu a motiváciu, trénerke Renči za to, že ma skvele pripravila na každý jeden pretek, klubu Run For Fun za krásne bežecké zážitky a celej mojej rodine a kamarátom za to, že to so mnou doteraz vydržali. ĎAKUJEM!!

Autor: Mirka Filová