Ako ma zas raz nesklamal môj orientačný nezmysel – dokončenie

začiatok príbehu:

Bola som veľmi smädná, ináč by som sa obrátila už pred tou prekážkou a bežala domov. Nejako som k nej došla, vydýchala sa, napila sa, poriadne sa porozhliadala a vtedy mi svitlo.  Veď ja som na ceste na Povrazník.  Spoznávala som miesta, kde som nebola už pekných pár rokov. Ako som sa sem dostala?  Trochu sa to zmenilo, niektoré miesta zarástli, niektoré boli vyrúbané, vytvorené nové cesty.  O chvíľu by som prišla k Amerikánovej chate, potom bude nasledovať križovatka ciest na Povrazník, Poniky a Ľupču.  Keby bolo menej hodín, vybrala by som sa tadiaľ.  Ale teraz na jeseň sú dni krátke, tak idem domov, domov, už viem ako. Tento potok, to je Driekyňa. Dovedie ma domov.

Prešla som cez blato, kaluže, a potom už len stále po ceste. Len aby som bola tam, kde som si myslela, že som, Ak áno, asi 10 min od včelína by sa mali objaviť chaty.  Hneď sa mi bežalo ľahšie. Zrazu začujem jeleňa.  Ten mohutný hlas mi prenikol celým telom, až do kostí, celú ma rozochvel.  Zdá sa, že je celkom blízko. Alebo ani nie, občas ho počujem ráno v obci, keď ešte skoro všetci spia, vzduch je ešte nezvírený ľudskou činnosťou a je veľmi ticho, všetko počuť oveľa lepšie a zreteľnejšie. Vtedy   sa zdá,  akoby ručal hneď za chrbtom. Lenže to viem, že nás delí Hron a pekných pár kilometrov. Ale teraz, teraz som ja v hore, v jeho príbytku, som tu hosť.  Naozaj neviem odhadnúť, ako je ďaleko, možno je to len ozvena, možno je ďaleko, len jeho hlas sa rozlieha dolinou. Pri ceste zaprašťali konáriky. Je to jeleň? Alebo ježko? Alebo iné zviera? Zvieratko? Alebo to len nejaký poľovník vábi jeleňa? Cítim niečo v nose, neviem, čo to je, necítila som ten pach, keď som bežala hore. Podobný som cítila pri zvernici za zámkom, kde chovajú muflóny a daniele.  Je to predsa ten jeleň?   Neviem, no pre istotu pobežím rýchlejšie.   Rozum mi vraví, len pokojne, len pokojne, ale celá moja bytosť striehne, čo sa stane.   A o chvíľu bude tma.

Aha, tadiaľto som pred chvíľkou prebehla, vidno tu moje stopy. A pri nich nejaké iné, sú mi povedomé. Áno, takéto zanecháva môj pes v blate. Takže nemôžem byť ďaleko, keď sa tu pred chvíľou prechádzali so psom. Lenže okrem mojich stôp a tých psích nevidím žiadne iné ľudské.  Žeby sa niekomu zatúlal pes?  A vôbec, bol tu nejaký pes?  Mohla to byť líška?  Čo ak to bol vlk? Vlk???  Vlk??? Ale vtedy zase zaúradoval rozum a spomenula som si, že písali, že na Slovensku nie je dokázaný ani jediný prípad, že by vlk napadol človeka. A okrem toho, som určite vyššia ako vlk, určite by sa ma zľakol. Ale aj taká besná líška vie byť nebezpečná.  Len pokojne, len pokojne, len bež ďalej, aha, už vidno včelín, o chvíľu si pri chatách.  Len aby, pane bože, daj, aby som bola na tej ceste, čo si myslím a o chvíľu bola pri chatách.  Áno, mala by som byť, tu z tejto skaly pred pár rokmi skočil na cestu jazvec.  Veď  táto oblasť sa aj volá „Jazvecovo“ Tiež bolo vtedy takto šero, zmrákalo sa.  A už je tu prvá chata. Hurááá. To som nevydržala, kľakla som si pri ceste a rozplakala som sa. Ďakovala som bohu  a všetkým lesným, vzdušným a vodným bytostiam ,  že som sem došla v zdraví a prosila som, aby mi bolo umožnené dostať sa domov celá a zdravá a v bezpečí.   Odtiaľto už  budem poznať cestu domov. Zopár chatiek a o chvíľu som na rázcestí  k obecnej chate. Tu som bola asi pred 1,5  hodinou. Čo všetko sa za ten čas zmenilo.  Mala som sa dostať niekde úplne inde, ako som teraz.  Odtiaľ je to len 3,5  km domov.  Domov. Čo všetko sa skrýva za tým slovom.  Bezpečie. Rodina. Objatie. Teplo. Svetlo. Jedlo.  To všetko mi teraz chýba. Dostala som novú silu do nôh, do pľúc a utekala som známou cestičkou. Aha, tu je vŕba, z ktorej vyrastá smrek. Vzácna a nevídaná symbióza drevín. Kým vŕba dokončí svoje poslanie, smrek zosilnie a bude rásť sám.  Tancujúci strom, v šere nadobudol celkom inú siluetu, takú strašidelnejšiu,  milencov z tejto strany nevidno, ale zato 7 statoční stoja na svojom mieste. A už som pri skale.  Odtiaľto je to už len asi 1500 m domov. Keby som dokázala bežať rýchlosťou 20 km za hod, do 5 minút som doma. Lenže ja to zatiaľ nedokážem. Slnko vytváralo neskutočne krásny západ. Nebo malo minimálne 150 odtieňov šedej, na západe červeno-oranžovo-žlté divadlo.  Už je tu most a za ním obec. Už svietia svetlá. Už len prejdem cez cestu, potom pár metrov a som doma.  Domov som dobehla celá spotená, udychčaná a zablatená až po uši. Práve vychádzal najstarší syn,  išiel k frajerke a opýtal sa ma, čo som taká spotená.  Ja že, zablúdila som. Ale si sa našla.  Najmladší syn ma privítal svojským pubertálnym spôsobom. Nikdy predtým som ho tak rada nevidela a úprimne nevyobjímala.  Napustila som si plnú vaňu vody a chcela zmyť  všetok ten strach, neistotu, a to všetko, čo som prežila.  Nepodarilo sa, je to ešte stále vo mne. Ten pocit pokory, aká som maličká, bezbranná v hore.  Večer prišiel muž z roboty  s prostredným synom, to som už bola zase „normálna“ žienka domáca, upravená, oddýchnutá, akoby sa nič nedialo  a povedala som im, že som zablúdila. Veď si sa našla, tak čo stresuješ?  A čo dobrého si navarila? A bolo po probléme.

Keď som si večer  dávala prať veci, odstránila som z nohavíc krokomer. Ukazoval skoro 17 km. Neviem, koľko z toho som prešla, koľko prebehla, to vtedy nebolo pre mňa vôbec dôležité.

Odvtedy nikdy nechodím do hory bez vody, mobilu a  zopár kúskov sušienok alebo ovocia.

Autorka: Zuzana Jandurová