29. WIZZ AIR BUDAPEST FÉLMARATON

            Sledujem na internete úžasnú atmosféru Budapeštianskeho polmaratónu. Úplne ma nadchla myšlienka bežať v niekoľko tisícovom dave, ale na polmaratón si ešte netrúfam a tak ma potešilo, že sa tam dá odbehnúť aj štafetový polmaratón. Kamoška súhlasila, že sa pridá, šli by sme s jej autom, už len registrácia, úhrada štartovného, zohnať nocľah a prichystať si ”rýchlonožky”. Vypĺňanie registračného formulára nie je mojou silnou stránkou, a tak poprosím synovca, aby nás  prihlásil na štafetový polmaratón a aby to aj uhradil.

            Po návrate z dovolenky je všetko OK, synovec nás zaregistroval, uhradil štartovné, tak treba trošku potrénovať, aby sme štafetový polmaratón do 2,30 hod. obe zvládli. Všetko je v poriadku až do okamihu, kedy som začala mať veľmi zlé tušenie. Miesto 70 EUR uhradil 90 EUR. Na otázku prečo takú sumu odpovedal, že veď tak to stálo v propozíciách. Pár dní som to vypustila z hlavy, ale potom prišiel ten okamih, keď mi Jurko s úsmevom vraví: ”Ja som Vás asi každú prihlásil na polmaratón”. Tak toto bol pre mňa šok tisícročia. Najprv som si myslela, že si robí srandičky, no vysvitlo, že naozaj. Čo teraz? Ja si vravím, tak čo už skúsim to, ale  kamoška to odmietla. Ťažko za ňu zoženiem náhradu a štartovné, ktoré som uhradila aj za ňu mi už nikto nikdy nevráti (ale napokon nám peniaze nejakým ”zázrakom” vrátili).

            Deň Budapeštianskeho polmaratónu sa blížil. Nevedela som ako tam pôjdem, kde budem spať, všetky hotely v blízkosti štartu boli komplet obsadené. To, že sa vyberiem sama do cudzej krajiny neveštilo nič dobré. Keď sa dokážem ”stratiť” v našich Slovenských lesoch na super značnej trase (podľa slov organizátorov – nedá sa zablúdiť), tak čo potom vo veľkomeste so skoro dvomi miliónmi obyvateľov? Koho mám osloviť aby ma tam odviezol, aby mi robil doprovod? A tak ma napadlo, že blížia sa Vianoce a moje vnúčatko Emulienka práve v deň Vianoc bude mať dva rôčky a tak by som celej rodinke darovala nehmotný darček ”výlet do Budapešti”.  Tak tento môj vianočný darček bol mojim zaťkom ihneď odmietnutý. Čo teraz? Vyberiem sa do sveta sama a hádam sa mi podarí nájsť štart. A zrazu pondelok 8.9. mi volá dcéra a oznamuje: ”Feri povedal, že tam s Tebou pôjdeme, že Ťa tam predsa nemôžeme pustiť samu”. No lepšieho zaťka mi dcéra ani nemohla vybrať.

            Nejakým zázrakom dcéra objavila posledné apartmá v blízkosti štartu a tak sme deň pred pretekmi pricestovali do Budapešti, vyzdvihla som si štartovný balíček, kúpila krásne tričko s návlekmi na ruky SUHANJ (zároveň som kúpou prispela organizácii, ktorá podporuje vozičkárov v rôznych športoch, viac na www.suhanj.hu), ubytovali sme sa, šli sme si zaplávať a ja som sa na druhý deň načas postavila na štart, aby som sa ”pomotala” medzi 13500 bežcami zo 70 krajín sveta a odbehla si môj prvý zahraničný polmaratón, celkovo druhý (prvý bol dňa 23.8. 2014 v Čachticiach v lesnom teréne s časom 02:43:06). Mala som na sebe zo štyroch slovenských zástavok takú ”sukienku” a ešte odznačik so slovenským znakom a samozrejme môj country širáčik, aby bolo vidieť odkiaľ pochádzam. V propozíciách som si prečítala, že limit odbehnutia polmaratónu je 2,30 hod. a že budú chodiť ”zberacie autobusy” a naložia bežcov po tomto limite. Tak z tohoto som mala hrôzu. Teoreticky som si vyrátala za akú dobu môžem odbehnúť tento polmaratón. Môj najlepší čas na 10 km bol v Salibách – 01:06:28, ale rátala som 2 x hodina desať plus 10 minút za ten posledný kilometer aj 98 m a to máme presne 2,30 hod. Obávala som sa toho zberačského autobusu, že zrazu sa pri mne objavia ”uniformovaní” maďarskí organizátori a budú ma chcieť naložiť do ich busu. Tak vravím si – to sa Vám mládenci veruže nepodarí. Za prvé nerozumiem čo mi hovoríte a za druhé ja predsa musím dobehnúť do cieľa. Je to môj prvý zahraničný polmaratón a ako dopadne, od toho záleží celý môj nasledujúci bežecký život.

Presne o 9-tej zaznel výstrel a pomaličky sme sa dostávali k štartovej čiare, nakoľko som sa nachádzala v poslednom – či predposlednom sektore bežcov. Atmosféra bola úžasná, hneď od začiatku sa mi bežalo mimoriadne dobre. Pár metrov po štarte som sa musela zastaviť, aby som prehodila ”pár slov” s mojimi ”záchrancami”, ktorí ma sem dopravili – s mojou Emulienkou, dcérou a zaťkom a potom som už bežala a bežala a bol to nádherný beh. Sledovala som si čas na mobile, nakoľko mi nemá kto podarovať také tie úžasné Garmin hodinky, ktoré všetko vedia a všetko zaznamenajú. Vtom míňam 10 km a s hrôzou zisťujem, že mám o cca 10 minút horší čas, aký som potrebovala mať v polovičke trasy. Nechápala som tomu, veď som si čas sledovala na každom km a vychádzalo to, že stíham. Zrýchlila som, že to dobehnem, ale vzápätí som hneď dala moje tempo, nie nechcem niekde na trati skolabovať vyčerpaním, ako niektorí bežci, ktorých som zhliadla ležať na nosítkach úplne bielych. Mne pri mojom bežeckom tempe sa to ale nemôže stať, kolabujú takí, čo bežia 1 km pod 4 minúty, neodhadnú svoje sily a chcú bežať rýchlejšie ako im telo dovolí. No po chvíľke mi taký obrovský balvan spadol zo srdca až no. Tá moja matematika je taká špeciálna, zabudnem odrátať alebo prirátať. Z času na mobile som si totiž mala odrátať cca 9-10 minút, kedy som po 9-tej prebehla štartovou čiarou. Ľudia popri trase ”hajrovali” – ”Hajra, hajra …” – tak som si domyslela, že to je niečo ako do toho, do toho. Vtom počujem z davu – ”Soňa, ahóóój … , také príjemné poznanie, že aj tu v Maďarsku ma poznajú. Pozerám kto to volá a vidím fešáka fotografa  – koho iného ako René Valentu, je to nielen super-bežec, ktorý všade kde sa objaví vyhráva, ale aj super-fotograf. Na chvíľku zastanem a zapózujem, aby som mala z môjho prvého zahraničného pólmaratónu aj nejakú foto-pamiatku.

Organizátori pripravili krásnu trať popri pamiatkach Budapešti cez budapeštianske mosty. Je to zážitok na celý život. Bežalo sa mi fantasticky. Najviac sa mi ľúbilo, že som bola stále obklopená bežcami.  Celý čas ma síce predbiehala hromada bežcov ale za mnou ich bolo stále viac a viac, akoby sa ”rozmnožovali”. Dobieham do cieľa, pozerám na svetelné hodiny a krútim hlavou nad časom 02:38 aj nejaké sekundy. Tak som to v stanovenom limite predsa len nestihla. Ako je to možné? Niekoľko sekúnd sa cítim príšerne, potom nasleduje vydýchnutie – aha zase som zabudla odrátať minúty, čo som neskôr prebehla štartom. Takže to vychádza, že tesne by som mala mať čas do 2,30 hod. Dostávam krásnu medailu 29. Wizz Air Budapest Félmaraton, na ktorú si idem dať vyryť meno a čas dobehu. Veľmi pekná služba od organizátorov, medaila s vlastným menom a časom dobehu je mimoriadne vzácna.

Čas na mojom prvom medzinárodnom polmaratóne bol 02:28:01, čím som si ho oproti prvému polmaratónu v Čachticiach zlepšila o 15 minút aj 5 sekúnd. Z Budapešti si odnášam pocit šťastia z odbehnutého polmaratónu v stanovenom limite, organizácia bola perfektná, trať popri najkrajších dominánt Budapešti ”dýchala” históriou. Bola som jednou z viac ako 150 Slovákov, ktorí sa polmaratónu zúčastnili.  Dňa 5. 10. ma čaká môj tretí polmaratón v Košiciach, veľmi sa naň teším a budem sa snažiť, aby bol cieľový čas o niečo lepší ako v Budapešti. A potom ma čaká ”šnúra” polmaratónov po celom svete.

Autorka: Soňa Macejáková
Foto: www.behame.sk

Video, na ktorom ma maďarská televízia odfilmovala ako bežím: